Úvaha z mikrosveta
V chalupe sa vyvaľuje nič netušiaca húsenica na dubovej plávajúcej podlahe.
A ešte aká! Obrovská, tlstá, nepríjemná.
“Fúúj!”
Kričí môj program v hlave.
Čo s ňou?
Zatlačiť, až kým pukne a rozmetie svoje telo po krásnej novej podlahe?
Uvažujem.
Odmalička sme ako deti pozorovali malé stvorenia – húseničky, červíky, mravce a pavúky.
Avšak dospelí a ostatné deti okolo nás ich poväčšinou nemali v láske.
Postoj odporu voči drobným tvorom sme odkopírovali, až sme ho začali považovať za úplne normálny.
Húsenička má byť zlikvidovaná, pretože my ľudia vyhodnotíme jej zovňajšok ako odporný?
Vie vôbec taký tvorček ako húsenica, že je podľa nás ľudí škaredá?
Alebo taký pavúk?
Keby len pavúk, ale pavúčisko! Drzo a pomaly spúštajúci sa nad kancelárskym stolom.
Alebo čierny pancierovitý chrobák, ktorý prekročil prah ľudského obydlia?
Na rozdiel od nás, stvorenia z “hmyzosveta” nevedia, že existujú. Neuvedomujú si to.
Len konajú to, čo majú naprogramované vo svojej DNA.
Mohli by si uvedomovať, že sú škaredé? (A sú?)
Podľa akej tabuľky?
Tušia oni vôbec, že sa nám ich existencia nepáči a počas ich návštevy u nás poväčšine emotívne reagujeme?
“Daj to rýchlo preč!”
Alebo kratšie vyjadrenia v podobe: “Jóóóóój!”
Húsenice, pavúky, chrobáky, čmeliaci, vážky a iné.
Vzrastom sú niekoľkokrát menšie ako my.
Žijú si vo svojom mikrosvete.
Náš makrosvet je pre nich nepoznaný.
Nelezú nám na pracovisko ani domov s cieľom ublížiť.
Len sa ocitnú beznádejne na nesprávnom mieste.
Vo svete ľudského “predátora”.
Za asistencie smetáka váľam húsenicu na lopatku a položím ju von do trávy.
Zuzana Baľašovová Donátová – z pripravovanej knihy