Dať si dobrú zmrzlinu na Dolných honoch nebol v tých časoch žiadny problém. Jedna výnimočná, jadranská bola v stánku na zástavke autobusu, hneď oproti nášmu domu. Ďalšia v starej Vrakuni, keď tam ešte nestáli všetky tie paneláky a rozhodne tretia, ale len v tu uvedenom poradní, nie v skutočnosti, u Tibaia v Biskupiciach.
Ak by sa usporiadali preteky, tak všetky tri zmrzliny by skončili na prvom mieste. Príliš veľa dobrého škodí. Tri najlepšie zmrzliny na jednom mieste nestačia, preto sme hľadali ďalej. Tuki prišiel s informáciou, že ešte lepšia zmrzlina je v Moste pri Bratislave. To bolo od nášho sídliska na skok, kúsok, čo by človek gumovým granátom dohodil. Teda ak by sa to známkovalo.
Povinným dopravným prostriedkom detí tých čias bol bicykel. Vôbec bicykel je úžasná vec aj dnes, človek sedí a pri tom sa hýbe a premiestňuje. To je výnimočné. Áno dá sa to aj v kajaku alebo vo veslici, ale na to treba vodu. A ešte to ide aj na saniach, ale na to treba kopec a sneh. Obe tieto nevyhnutné podmienky boli na Podunajskej nížine nedostatkové. Snehu v lete nebývalo a kopce nebývali ani v zime. To už skôr tá voda v Malom Dunaji, ten viedol aj do Mostu pri Bratislave.
Lenže zasa v domácnostiach bol nedostatok lodí. Teda aj keď si človek sadol a takto pracne popremýšľal nad svojimi možnosťami, napokon si nakoniec vždy vytiahol bicykel z pivnice a vyrazil. Išli sme traja, Fezo, ja a Tuki, ktorý vedel kam treba ísť.
Naši rodičia neboli radi, keď sme chodili na bicykloch po frekventovaných hlavných cestách. Zdalo sa im to nebezpečné. Je isté, že sme cestou nejaké autá stretli, ale ak by sme na tej ceste dnes stretli toľko áut ako vtedy, tak by bolo jasné, že sa niečo stalo.
Napríklad, že nastal koniec sveta. Alebo že sú Vianoce, ale tie v lete veľmi nezvyknú bývať. Zmrzlina v Moste bola fajn, ale rozmlsanca z Dolných honov bolo v tých časoch ťažké ohúriť. Možno aj preto som tam tak často nechodil. A možno aj preto, že vybehnúť na zástavku oproti domu a vystáť polhodinový rad bolo jednoduchšie, lebo tá zmrzlina stála za to.