Chýb v živote som urobila šialene veľa. Ale vďaka nim som dnes takým človekom, akým chcem byť.

Prečo je dôležité priznať si chybu? Chýb v živote som urobila šialene veľa…

Prečo je dôležité priznať si chybu? No predsa pre seba. Ja som tých chýb v živote urobila šialene veľa. Vďaka mojim famóznym chybám som dnes takým človekom, akým chcem byť. Áno, áno – stále sú nejaké drobnosti, na ktorých musím popracovať, ale inak som takmer dokonalá : – ).

Moje chybné kroky boli niekedy veľmi zábavné, no niekedy naozaj fatálne.

Veľakrát som nimi ublížila ľuďom, na ktorých mi skutočne záležalo, a to ma aj dlho mrzelo. No čím dlhšie človek v sebe takúto chybu popiera a hľadá vinníka, tým dlhšie ho v jeho vnútri trápia výčitky. Teda aspoň so mnou to tak bolo. Preto je veľmi dôležité vedieť si chybu priznať, a je to aj poriadne hrdinská aktivita.

V mojich začiatkoch, keď som ešte nevedela, aké dôležité je toto ovládať, som riešila moje chyby tým, že som hľadala vhodné ospravedlnenie (rozumej výhovorku), prečo sa to či ono stalo. Bolo to tak v detstve a neskôr aj v dospelosti. Keďže som tých „somarín“ porobila dosť, tak som musela vymýšľať aj všelijaké kreatívne výhovorky. Možno práve kvôli tomu som dnes celkom úspešne kreatívna osoba.

Napríklad, keď som bola ešte na základnej škole, rozhodla som sa, že uvarím zemiakovú kašu.

Bolo to pradávno a začali vtedy v našich „jednoťáckych“ potravinách pribúdať na regáloch všelijaké fajnotky z Nemecka. Vtedy nám náramne chutila zemiaková kaša v prášku. Nechápem prečo, ale asi nám v našom dokonalom BIO EKO detstve, žitom na zelenine z ozajstnej záhrady od starkej a babky, chýbali nejaké nezdravé „éčka“. Tak som išla kúpiť zemiakovú kašu v prášku a mlieko, cítila som sa ako ozajstná dospeláčka. V návode na krabici bolo napísané, že treba variť s 1/4 dcl mlieka.

Pozerám na to ako puk, že čo je to tá čiara, keďže sme na ZŠ písali zlomky pod seba, nemala som tušenie, o čo ide. Namiesto toho, aby som sa opýtala, tak som si povedala, že je to 1,4 l mlieka a len im pri tlačení ušla čiarka vyššie… hm. Viete asi, ako to dopadlo.

Zemiaková zmeska plávala v kvante mlieka (to som ešte utekala do jednoty dokúpiť, lebo som kúpila len liter). Ja v zúfalstve s kropajami potu na čele – miešam tú zemiakovú polievku, otec pri mne stojí a hovorí: „Nejak tam máš toho veľa…“ Vravím: „No neviem, nechce to hustnúť…“ Ach jáj. Keď zistil, čo som spravila, dobre sa na mne pobavil a ešte mi dal aj hubovú, či neviem čítať zlomky a neviem, koľko je ¼ mlieka… Dodnes mám z toho ponaučenie. Mohla som priznať, že neviem, mohla som sa opýtať, nebyť hrdinka, mohla som priznať chybu a nie sa vyhovárať, že veď „takto sme sa to v škole neučili“.

Táto príhoda v mojej hlave zostala ako pevné spojenie a ponaučenie.

Priznať si chybu s pokorou a nie frajerinou, má na nás blahodarné účinky.

Po takomto priznaní sa rýchlo dostaví pocit úľavy a človek vie, že treba nápravu. Hľadá riešenie, prípadne prevezme zodpovednosť za svoju chybu.

Naše chyby v bežnom živote sú hnacím motorom pre náš rast. Práve chyby, ktoré vieme priznať a snažíme sa ich následky vyriešiť, sú našimi lekciami a učia nás zodpovednosti a úprimnosti k sebe samému.

Ja už zemiakovú kašu z prášku nejem, snažím sa žiť zdravšie a byť k sebe úprimná, veď sama sebe predsa stojím za to. Za tú krátku chvíľku osobnej potupy, a potom úžasný pocit, keď pocit zlyhania odíde a nahradí ho pocit hrdinstva, že som to dokázala – byť úprimná k sebe!

Ako bolo povedané v „superhrdinovke“ od DC WonderWoman: „Nie je hanba nebyť pripravený. Horšie je poznať pravdu vo svojom srdci a neprijať ju.“

Eva Czermak – majster na zemiakové kaše

#právesaNEstalo

Korektúry: Katarína Málková