Sme jedineční v stave, v akom teraz sme.
Nie je náhodou, kde a s kým sme. Ak sa chceme cítiť lepšie, tak sa cíťme. Nikto to za nás neurobí.
Je krásny letný deň a mesto žije vo svojej mestskej melódii zvukov áut, električiek a okolitou vravou. Stojac na peróne si všímam drobnú čiernovlasú pani v strednom veku. Je vo výbornej kondícii a šantí si mestom. Na výrazných kolieskových korčuliach sa prešvihne s úsmevom okolo perónu. Uniká pred pohľadmi ľudí smelo a so závideniahodnou energiou.
Túto drobnú čiernovlásku si všímam aj na druhý deň. Na ušiach má nasadené slúchadlá a v rytme sa pohybuje opäť na korčuliach námestím. Ľudia sa za ňou otáčajú so slovami: Aha, pozri!
A uškŕňajú sa.
Prečo?
Priam letiac ulicou drží v ruke niečo, čo pripomína lyžiarsku palicu a napichuje s ňou odpadky. Odpadky po nevšímavých návštevníkoch, alebo aj obyvateľov mesta.
Aké nápadité a prospešné, pomyslím si. A s obdivom pozerám na drobnú vrtkú ženskú, ktorá vôbec nemá problém s tým, čo si o nej okolie myslí. Vie, že robí niečo, čo jej dáva zmysel, a ešte sa pri tom udržuje v kondičke a dobrej nálade. Netrúfam si pátrať, kto je táto žena, ale vzbudila vo mne nielen pozornosť ale i zamyslenie.
Čo je vlastne hodnotou človeka? Kto ju určuje? Ja alebo okolie?
A čo vy? Pristihli ste sa v situácii, kedy by ste veľmi radi niečo urobili, ale z nejakých, nie presne pomenovaných dôvodov, toho nie ste schopní? Lebo by vás to ponížilo? Pokazili by ste si verejnú mienku o vašej osobe? Stratili by ste vážnosť, lebo by povedali, že nie ste normálni?
Pozývam vás prečítať ešte jeden postreh z bežného dňa, ale naozaj krátky.
O Máničke
Je krásny slnečný deň a Máňa sa hrdo nesie ulicami mesta v novo kúpenej blúze. Cíti sa spokojne a šťastne.
Slnko je intenzívne a dotieravo svieti ľuďom do tvárí. Máňu oslepí natoľko, že neopatrne vrazí na prechode pre chodcov do mladého muža.
„Stará rašpľa, kam to čumíš, si slepá?“ nervózne zahlási chlapík, ktorého tvár v tej trme vrme nezachytí. Pár sekúnd trvá, kým si uvedomí, že tá „roztomilá” prezývka patrí jej. V lahodnej radosti a vzletnej nálade ju ako otrávený šíp zasiahne slovo cudzieho mladíka. Čo teraz?
„To je ale blbec, čo si to dovoľuje. Má chuť ho nájsť a dať mu do držky, veď bola pred chvíľou taká šťastná. Je už naozaj stará? Vyzerá až tak zle?“ spytuje sa Máňa vo svojej hlave.
Jej myšlienky sa zrážajú s neistotou a nútia ju potierať seba samú.
Zaskočená a so smutným výrazom v tvári pokračuje v chôdzi.
Keď tu zrazu, spoza rohu. vybehne sused Fero.
„Jéj, čauko, Mánička,” zvolá. „Dlho som ťa nevidel. Fíha, pekne vyzeráš. Ako to robíš, chodíš niekam do omladzujúceho salónu?“ uškŕňa sa.
V jej tvári zasvieti opäť úsmev a tichá radosť tancuje namaľovanými perami.
Akí vlastne sme? Takí ako nás vníma okolie alebo ako sa cítime vo vlastnom vnútri?
Možno skutočne žijeme v pomyselných klietkach tvorených z návykov, stereotypov a pohľadov okolia, v ktorých sa utvrdzujeme. A podľa nich ohodnotíme seba, ale aj tých druhých. Možno by stačilo, aby sa človek prejavoval podľa svojho cítenia a prirodzenosti… Ale, nech v nej aj zotrvá. Nuž, ťažké, ale ako sa hovorí, nie nemožné.
Krátke zamyslenia vo veršoch som v kombinácii s kresleným humorom Mgr. art. Vlada Javorského zverejnila v novej knihe s názvom Vážne – Nevážne II. Ak máte o knihu záujem hľadajte vo vašich kníhkupectvách, alebo v internetových kníhkupectvách.
Napríklad tu : https://elist.sk/kniha/vazne-nevazne-ii/
Zuzana Balašovová Donátová