Tehotná sa kedysi nesmela pozerať na mrzáčikov, mŕtvych či žabu. Šestonedelie malo pevné pravidlá…

Tehotenstvo a šestonedelie kedysi

Osada Boľkovce bola vždy tichá a skromná dedinka s poriadnymi ľuďmi. Obyvatelia dobre vychádzali s najbližšími zo Slatinky, medzi ktorými mali veľa kamarátov, ale vytvárali sa aj zaľúbené dvojice, ktoré neskôr uzatvárali manželstvá a rodili sa deti. Generácia z 50. rokov.

Zdá sa, že v minulosti príchod malého človiečika nebol takou okázalou udalosťou, ale prirodzenou samozrejmosťou.

Z rozprávania starých ľudí vieme, že pred narodením dieťaťa musela tehotná žena dodržiavať určité pravidlá a tieto pravidlá sa v určitej miere zachovali aj v rokoch kolonizácie obce, v povojnovom období.

Napríklad sa tehotná nesmela pozerať na mrzáčikov, na oheň, na mŕtvych, na žabu, hada a iné nepekné veci. Nesmela sa zľaknúť a dotknúť svojho tela, lebo sa verilo, že na mieste dotyku by mohlo mať dieťa ohnivý alebo iný znak. Keď sa v tých časoch stalo nešťastie, že sa dieťatko narodilo s ohnivým znamením na tváričke alebo na tele, či inak bolo zmrzačené, brali na zodpovednosť matku, že ona to zapríčinila nevhodným správaním.

Pri práci sa však na samodruhú (tehotnú) ženu nebral žiaden ohľad.

Musela pracovať a vykonávať všetky činnosti tak ako predtým, až do samotného pôrodu. Tehotná žena sa nemusela obmedzovať ani v jedle. Mala jesť a piť všetko, na čo mala chuť. Nehovorilo sa však o tom, keď už mala žena viacej detí a tým nemala dať čo jesť, a tak si od úst odtŕhala, aby deťom dala a na to nenarodené veľmi nemyslela. Až do päťdesiatych rokov sa rodilo zväčša doma za pomoci pôrodnej asistentky, ktorej sa hovorilo „baba“ alebo „babica“.

Tá dieťa odrodila, skontrolovala, chodila maličké pravidelne kúpať, radila a rodičke v prvých dňoch po pôrode pomáhala s tradičnými prácami. Platilo sa jej peniazmi i naturáliami. Po pôrode ležala šestonedieľka na posteli v kúte izby, oddelená plachtou (kútnicou). Tam ju chodili navštevovať ženy z rodiny (vraveli, že idú pozrieť ženu „do kúta“ alebo kútnicu). Šestonedieľke sa zvyčajne priniesol hrniec silnej slepačej polievky aj s varenou sliepkou, bábovka, šišky, alebo iné koláče, s prihliadnutím na dieťatko, ktoré bolo kojené (teda žiadne kysnuté koláče).

Dokiaľ žena po pôrode nešla na úvod (očistný cirkevný obrad), nesmela vychádzať von z domu po západe slnka, aby ju nestrašilo, aby ju neofúkol zlý vietor a aby ju niečo neodviedlo. Na ochranu pred zlými vplyvmi bývalo dieťa v kolíske, postieľke či v kočíku prikryté šatkou, aby mu do očí nesvietilo slnko alebo ho neofúkol vietor. Ako ochranu pred ušknutím (urieknutím) sa dávala maličkému na rúčku alebo na hrdlo červená stužka, ruženec, alebo mu obliekli naruby košieľku.

„Ušknuté, urieknuté“ dieťa stále plakalo alebo sa zvíjalo v kŕčoch.

Toto „ušknutie, urieknutie“ sa dalo odstrániť vykúpaním maličkého v odvare z bylinky nazývanej „čistec“. Viera v jeho účinky bola všeobecná ešte v 50.-60. rokoch minulého storočia a veru použila som ho, na radu starších, i ja.

Po západe slnka sa tiež nesmeli vonku sušiť plienky a do jedného roka sa nemali strihať dieťatku vlasy ani nechty. Tie mohla matka iba odhryzovať.
Keď sa narodilo zmrzačené alebo veľmi choré – postihnuté dieťa, prehodili naň svadobné šaty matky a verili, že to čím skôr pomôže maličkému bezbolestne „zaspať“. V rokoch 1910-1940 zomieralo veľa malých detí. Zároveň sa rodilo do rodín veľa detí, v jednej rodine bolo celkom bežné, že mali 6 až 12 detí.

Dieťa sa nesmelo pozerať do zrkadla, pokiaľ nemalo zuby.

Ľudia verili, že by mohlo dostať kŕče alebo by sa mohlo stať mrzákom. Keď sa v rodine narodilo dieťa, celé príbuzenstvo s tým bolo oboznámené. Krst býval najbližšiu nedeľu po narodení. Na krst niesla dieťa krstná mama, prípadne krstný otec (boli to manželia), pôrodná baba a rodičia. Dávnejšie ale rodičia nechodievali. Aj cestou na krst bolo treba dieťa chrániť pred zlými silami. Kropili ho svätenou vodou a celé v perinke zakryli ozdobnou prikrývkou. Po návrate z kostola nasledovala malá rodinná oslava.

Na hostine boli len krstní rodičia, starí rodičia a pôrodná baba. Najváženejší boli krstní rodičia. Pohostenie bolo skromné, podľa finančných možností rodičov. Dôležitý bol výber krstných rodičov, ktorí sa stali kmotrovcami. Tento výber nebol ľubovoľný, pretože kmotrovci mali byť už zo „skmotrenej rodiny“. Vyberalo sa z kmotrovskej rodiny muža. Keby volali za kmotrovcov niekoho iného, považovalo by sa to za urážku. Všetci súrodenci mali tých istých krstných rodičov. Deti, teda krstňatá, im museli prejavovať mimoriadnu úctu.

Týmto textom pokračujeme v seriáli: Návrat ku koreňom s Janou Torzewskou Kamenskou (poklady minulosti pretavené do prítomnosti).

Jana Torzewská Kamenská sa venuje tvorbe šperkov a čerpá pri nich z minulosti. A tiež zo skúseností a toho, čo ju naučila jej starká.

Na ďalší text sa môžete tešiť už čoskoro…

Korektúry textu : Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/