Kedysi? Radšej sme sa stretávali osobne a snažili sa chodiť na dohodnuté stretnutia načas…
Keď som bol malý, rád som sa vozieval električkou.
Vtedy jazdili ešte tie pomalé, do ktorých sa dalo naskakovať a vyskakovať aj za jazdy a dalo sa viezť aj pekne na vzduchu, držiac sa jednou rukou madla, alebo čohokoľvek vhodného na zachytenie. Takéto cestovanie MHD sa mi veľmi páčilo, pretože bolo zadarmo, bolo dobrodružné, plné adrenalínu a poskytovalo množstvo zaujímavých zážitkov.
Tento spôsob prepravy samozrejme využívali aj dospelí, a tak si obyvatelia mesta a jeho návštevníci zlepšovali svoju fyzickú kondíciu počas jazdy električkou.
Obdivuhodné športové výkony dosahovali cestujúci, ktorí museli súpravu najprv dohoniť, pri čom neraz padali aj rekordy.
Tradovalo sa, že nejaký pán Novák zo Starého mesta raz ráno, keď sa ponáhľal do práce, zdolal stovku pod desať sekúnd. Samozrejme, vrcholoví športovci z kapitalistických a aj iných rozvojových krajín, rekord pána Nováka neuznali. Vraj svedectvo pár ľudí v električke a časomiera v podobe náramkových hodiniek značky Prim jedného cestujúceho, nie sú pre nich dostatočne vierohodné.
Tí ľudia zo západu nás podceňovali a mali zlosť, že náš český sused Zátopek, už pokoril nejeden rekord a pravidelne vyhrával všade kde sa objavil.
Keby sa prevalilo, že nejaký Slovák Novák, náhliaci sa do fabriky, zabehol stovku pod desať, to by už asi bola medzinárodná blamáž.
To si nemohol kapitalistický športový svet dovoliť a preto náš rekord neuznali. Ale pánovi Novákovi to nevadilo. Bol to skromný pracovitý chlapík, ktorý si rád pobehol, keď išiel na MHD. Vravelo sa, že vraj dokonca naschvál čakával na poslednú chvíľu, a až potom vyrazil k električke rýchlosťou blesku. Proste, miloval šport.
A takýchto Novákov bolo v našom meste, ba aj v celej krajine, požehnane. Len sa o nich nevedelo, pretože sme tu ešte nemali internet a Fejsbúk už vôbec nie. O tom sme len počuli od susedov z Rakúskej ORF, kde sa chválili, aký výborný 1G internet oni majú…
Trochu sme tým Rakúšakom síce závideli, no len trochu.
My sme stále mali naše overené a kvalitné veľmi pevné linky, vytáčacie telefóny a sieť búdok, ktoré nám bohato postačovali. Radšej sme sa stretávali osobne a snažili sa chodiť na dohodnuté stretnutia načas, keďže sme mobily ešte nemali.
P.S.: Ja som ten chlapec vpredu, v tej rádiovke.
Ondrej Grell