Úvod Blog Strana 125

Keď sa z koníčka stane nový job

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Keď sa z koníčka stane nový job

Z kybernetiky presedlal na fotografovanie alebo keď sa z koníčka stane nový job. Aj takto by sa dal popísať reštart Josefa Edvarda Gregora. Pôvodne vyštudoval kybernetiku. Viedol firmu, ktorú sa rozhodol predať a prišla otázka: Čo so životom? Josefa som spoznala prostredníctvom siete LinkedIn a rozhodla som sa ho vyspovedať.

Jozef, čomu ste sa po štúdiu školy venovali? Respektíve bola firma v ktorej ste 15 rokov pôsobili váš prvý aj posledný zamestnávateľ?

 Po dokončení vysoké školy jsem během jednoho roku vystřídal 3 zaměstnání a sbíral zkušenosti po škole. Prošel jsem od práce na ředitelství OKD, a.s., přes dělníka na stavbě až po ředitele marketingu u firmy, která importovala léčiva a doplňky stravy. Nakonec jsem s kamarádem z dětství založil firmu, kde jsem vydržel celých 15 let. Vyráběli jsem střešní a stěnová opláštění pro rodinné domy a průmyslové stavby.

Prečo ste sa rozhodli firmu predať? Už to nešlo? Či vyhorenie?

Firma dosáhla mnoha úspěchů, ale rozdíl v pohledu (mně a společníka) jak firmu směřovat a řídit narostl natolik, že v tom již nešlo dále pokračovat. A tak se firma prodala zahraničnímu investorovi. Uvědomil jsem si také, že život běží neuvěřitelně rychle a peníze nejsou všechno. Můžete mít téměř vše na co pomyslíte, ale chátráte v přímé přenosu.

Ostali ste nejaký čas na sabbatikale? Či hneď prišla myšlienka fotiť?

Nějaký čas jsem odpočíval. Prostě nešlo hned něco dělat. Potřeboval jsem si utřídit myšlenky a dát se jak psychicky, tak i fyzicky dohromady. Těch 15 let jsem byl v naprosto šíleném tempu, 7 dní v týdnu. Ale na druhé straně jsem za tuto zkušenost vděčný. A ano, na sabbatikale jsem fotil a cestoval. V tu chvíli mne vůbec nenapadlo, že bych se fotkou mohl jednou živit.

Reportážná foto Josefa Edvarda Gregu

 

Kde sa dá vo veku okolo 40ky študovať fotografia? Ako dlho trvalo vaše štúdium?

Možností je mnoho. Když člověk chce, tak jde všechno. Ve chvíli, kdy jsem se rozhodl koupit si svůj první profesionální fotoaparát, nabídl mi shodou okolností můj kamarád, který mi fotoaparáty nabízel, zda bych nechtěl zkusit fotografickou školu. V té době tam právě učil vynikající profesor, který učil také na FAMU. Ta myšlenka mě velmi zaujala a řekl jsem si „Proč ne?“

Člověk se učí celý život a nikdy o sobě nemůže říci, že už všechno ví a všechno zná. Do školy jsem chodil 2 roky. Bylo to velmi intenzivní studium, které mne postupně dovedlo až k prezentaci mojí práce na výstavách.  A z pana profesora je dnes můj kolega a kamarád. Vzpomínám si, jak se mi jednou po vyučující hodině omlouval a říkal:

„Víte Josefe, já vím, že jsem na Vás moc tvrdý. Ale to já musím. Když mám žáka jako Vy a vím, že to v něm je, tak není jiné cesty, jak to z něj vytáhnout.“

Keď sa z koníčka stane nový job Výstava

Umenie na Slovensku málokoho uživí. Venujete sa aj komerčnému foteniu?

Ano, věnuji se komerčnímu focení, ale také své umělecké tvorbě, která znovu roste na oblibě hlavně díky tomu, že lidé rádi vlastní originální kousek. Jak ve svých domácnostech, firmách i jiných obchodních prostorách.

Keď sa z koníčka stane nový job

Je v dnešnej dobe produktová fotka žiadaná? Žijeme v dobe smartphonov a veľa ľudí si myslí, že fotiť môže každý…

Pokud to firma myslí s prodejem svých výrobků vážně, tak jsem přesvědčen o tom, že kvalitní produktová fotografie je v dnešním světě nezbytností. Díky obrovskému trhu a konkurenci se dnes často lidé zaměřují na kvalitu a nejen na cenu.

Dobrá produktová fotka, která dokáže vyvolat emoci a ukázat tvar, velikost výrobku, strukturu povrchu, barvu apod., zvýší šanci na prodej. Protože obchod není o rozumu, ale především o emocích.  A pokud budete nabízet něco nehmotného jako je know-how, školení, workshop, přednášky, stává se produktovou fotkou Váš portrét. A ten by Vás měl zachytit přesně takové, jací jste.

A co si myslím o smartphonech?

Je to skvělý způsob, jak zaznamenat pro nás důležité vzpomínky a momentální okamžik. Máme ho vždy u sebe a je to jednodušší. Dají se s nimi dnes dělat i hezké fotografie, ale stále nejsou na úrovni profesionálních fotoaparátů a myslet si, že na smartphonu postavím prezentaci firmy je stejně pošetilé jako si myslet, že si v zimě v plavkách lehnete do sněhu a hezky se ohřejete. Shodou okolností jsem koncem minulého roku fotil pro jednu zahraniční firmu výrobky. Původně používali smartphone.

Foto do rodinného albumu

Když jsem přijel do jejich výrobní haly se svým mobilním foto studiem a udělal fotky opravdovým foťákem, museli uznat ten obrovský rozdíl. Nejde tady jen o techniku samotnou, ale také o vědomosti, které s tím souvisí. Když dva dělají totéž, není to totéž!!!

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí zvažujú zmeniť svoju životnú cestu?

V životě není nic zadarmo.  Život se žije v přímém přenosu a rovnou naostro, dotáčky a reparáty nejsou povoleny! To jsem si uvědomil a rozhodl se vše opustit a začít znova a jinak. Začít tak, abych byl opravdu vnitřně šťastný. A věřte, že když to člověk sám sobě dovolí, tak to jde! 

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Vyhnite sa vyhoreniu …

Diagnóza vyhorenie. Ako sa jej vyhnúť?

 

Ako som takmer pokazil výchovu dcéry

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ako som takmer pokazil výchovu dcéry

Donedávna som bol dobrý otec. Vedel som to, a bol som na to hrdý. Mám 11-ročnú dcéru, ktorá žije s mamou a dochádzam za ňou 140 km tak často, ako sa nám podarí sa vzájomne dohodnúť. Nejde však o pravidelnosť a čas, ktorý s ňou trávim, ale o čosi viac. Ide o lásku, porozumenie a pochopenie, ktoré sa jej snažím dať. Čo sa však stalo, že som zistil, že všetko je inak?

Asi ako väčšina z nás, nie som nadšený súčasným vzdelávacím systémom.

Vytvorený v dobe, ktorá už nie je, pripravujúci na svet, ktorý sa zmenil. Deti sa učia veci, ktoré poväčšine v živote nevyužijú, a to, čo by potrebovali do života vedieť,  im nedajú. Tak či onak, vždy som chcel, aby moja dcéra mala dobré známky. Chcel som to nie preto, aby som sa ňou mohol pochváliť, ani nie preto, že by som veril, že to s lepšími známkami dotiahne ďalej.

Chcel som, aby si vytvorila návyk robiť veci poriadne. Dávalo mi to zmysel- naučiť sa niečo  v škole na 100%, je  zákonite  dobrý návyk. Taký, ktorý je v živote zárukou robiť veci celkovo na 100%, aj snažiť sa na 100% o úspech. Ako to však v živote býva, žiadny názor nemusí trvať na vždy.

Začal som si totiž uvedomovať zopár súvislostí.

Všimol som si, že nie všetko, čo sa človek naučí v detstve, používa v dospelosti. A naopak, nie všetko čím neoplýval, mu v dospelosti takisto musí v charaktere chýbať. Jedna z prvých vecí, ktoré mi vždy vŕtali hlavou bola, ako je možné, že moja mama mala pramalý vplyv na poriadok v mojej detskej izbe, a dnes som naopak veľmi poriadkumilovný. Spomínam si na kopy špinavého oblečenia a preplnený písací stolík, z ktorého bežne padali veci.

Taktiež na zasušený riad po jedle, ktoré som zjedol pred niekoľkými dňami…No a dnes som milovník poriadku, čistoty a prázdneho priestoru, hoci ma ku tomu nikto neviedol.  Poznám mladú ženu, ktorej rodičia neboli vzorom pracovitosti a ambícií. Rozhodne ju neviedli  k tomu, čím je dnes, aktívnou, svetaznalou, rozhľadenou a sebavedomou úspešnou ženou. Ja sám som nikdy nepočul od rodičov, že by som sa mal v živote snažiť niečo veľké dosiahnuť.

A napriek tomu som uspel vo viacerých oblastiach a mnohokrát som predčil vo všeličom ostatných. A tiež som nemal samé jednotky.

Pred pár dňami som strávil niekoľko hodín s mojou dcérou a s dvomi jej spolužiačkami. Jedna z nich bola živá, najaktívnejšia z nich troch, až trochu dominantná a žartovala zo svojho čerstvého vysvedčenia, kde mala zopár dvojok. Druhá mala na vysvedčku aktuálne samé jednotky, no bola najmenej výrazná, až zakríknutá. To mi pripomenulo ešte dávnejšie spomienky, na iné deti s čistými jednotkami. Taktiež snaživé, často až úzkostlivo bojujúce o najlepšiu známku.

Boli priam vydesené zo zlyhania. Videl som, ako sa niektoré báli prísť domov, ak dostali aj počas roka dvojku. Báli sa, pretože im niekto nahovoril, že zlyhanie je neprípustné. Báli sa, pretože zlyhanie je problém a problém je v ich očiach neriešiteľná situácia. A to je to, čo je skutočný problém. Nepovedali im, že problémy sa dajú riešiť, nevedia, že chyby sa dajú naprávať. Netušia, že prekážky sú prirodzenou súčasťou života a zlyhanie má byť iba medzikrok ku ďalšiemu posunu.

To je to, čo ich paralyzuje a nedovolí im skutočne rozvinúť svoj potenciál. Namiesto množstva nápadov, pokusov a mnohokrát omylov, sa úpenlivo snažia „poslúchnuť“ čo sa im nakáže a splniť očakávania iných.

Zmenil som sa.

Už nevediem svoju dcéru ku perfekcionizmu, ale vediem ju k akcii, nech je akákoľvek. Nech sa nebojí stúpiť vedľa, nech sa nebojí spadnúť, veď ako inak má spoznať život, ako na množstve vlastných chýb. Podporujem ju vo všetkom, aj keby to krátkodobo nebol dobrý krok, dôležité je nemať strach z chýb a byť plný odhodlania do všetkého.

Dôležitejšie ako byť perfektný, je byť odhodlaný a aktívny. A to je to, čo ju spraví v živote úspešnou. A verím, že aj šťastnou.

Marek  Zajac 

———————-

Ak máte zaujímavú tému, o ktorú sa chcete s našimi čitateľmi podeliť – kontaktujte nás.

Mohlo by vás zaujímať…

Sedavá práca vedie k degenerácii tela

Prestaňte chudnúť, začnite žiť. Taký je hlavný odkaz trénerky, lektorky a koučky zdravých návykov Nely Sullens.

Cesta ku zdraviu je veľmi jednoduchá

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Cesta ku zdraviu je veľmi jednoduchá

Spadnúť na dno môže hocikto a hocikedy. Ale  ísť ďalej a ešte aj začať pomáhať iným, to už si vyžaduje vnútornú silu. Často ju objavíme až vtedy, keď sa niečo zlé stane. Tak ako JURAJ HAJDUK. V  prvom článku prinášame jeho životný príbeh a o dva týždne sa môžete tešiť na prvý príspevok o tom, aké jednoduché je podľa neho udržiavať si telo v rovnováhe.

Každé dieťa túži po pohladení a po pochvale, pokiaľ však miesto toho prichádza démon alkoholu, miesto pohladenia strach, tak to poznačí detskú dušu a zanechá škody, ktoré sa len veľmi ťažko naprávajú. Moja mama vyrastala v prostredí, kde žiadnu lásku nedostala, ako ju mohla odovzdávať  ďalej ?

Choroby tela sa dajú liečiť pomerne ľahko, horšie je to so zlomenou dušou.

Prichádza fáza, keď sa snažíš ako dieťa zaujať, zúfalo čakáš na pochvalu, ktorá neprichádza a nevedomky to prenášaš do života tých, na ktorých ti najviac záleží, do života vlastných detí.

Straty všetkého dôležitého

Vyštudoval som vysokú školu,oženil sa, narodili sa mi dve krásne dcéry, a ja som im chcel dať všetko to, čoho sa mi nedostávalo v mojom detstve.  S nadšením a s obrovskou dávkou naivity som sa pustil do podnikania s priateľom, za ktorého by som dal ruky do ohňa. Keď si na vrchole, keď máš rodinu, ktorú miluješ, prácu, ktorá prácou nie je, je tvojim koníčkom, súčasne ťa živí viac ako dobre . . . . Zrazu príde bez varovania deň, keď je všetko preč.

Priateľ, ktorý ťa okradol a zanechal ti vo firme dlhy, ktoré sa nedajú splatiť. Manželka, ktorá potrebuje chrániť seba a svoje deti,  potrebuje životné istoty, ktoré im nevieš dať. Deti, ktoré čakajú na pohladenie a lásku, ty im to ale nevieš v danej chvíli poskytnúť.

Náhody? Neexistujú!

Rozvod bol len poslednou horkou kvapkou v mojom živote a súčasne začiatok niečoho, čo sa dá definovať ako malý zázrak. Dnes už viem, že náhody nie sú a všetko sa deje z určitého dôvodu.  Priama cesta je  niekedy cestou do pekla.

Cez Vietnam, kde som stretol ženu, ktorá bola obyčajnou roľníčkou a jedného dňa sa zobudila a zistila, že vie a cíti, čo bolo, je a bude,  a ktorá mi presne opísala môj život s dodatkom, že po dovŕšení päťdesiatky nájdem v sebe dar, ktorý mi bol daný – dar liečiť a pomáhať ľuďom.

V Austrálii, kde som pár mesiacov pracoval a poznal komunitu Čechov a Slovákov, ktorí tam žili viac ako 30 rokov a predsa ostali v akomsi vákuu, keď miestni ich nikdy neprijali a aj na Slovensku sa cítili už ako cudzinci.

V Londýne, kde som strávil dva roky,  a kde tí istí Česi a Slováci tvrdo pracovali a potom s tou istou vášňou prepíjali ťažko zarobené peniaze a vlastné životy.

V Rakúsku, kde som bol 8 rokov, kde je všetko na úrovni, o akej budeme doma ešte dlho snívať. Chýbalo mi tam ale to najdôležitejšie – jazyk, ktorý je náš, ľudia, ktorí myslia a cítia rovnako,  a súčasne niečo, čo sa nedá popísať – ten pocit, že tu som doma.

Poslovia svetla prinášajú dôležité informácie

Už ako dieťa som bol najšťastnejší v lese a na lúkach, kde všetko kvitlo. Poznal som všetky liečivé rastliny, všetky knihy som zničil bylinkami , ktoré som použil na môj herbár.

Každý človek, ktorý vstupuje do tvojho života,  prichádza preto, aby ťa niečo naučil, aby ti ukázal cestu, ktorú možno sám nevidíš. Dal som im meno poslovia  svetla. Prichádzajú a odovzdajú ti dôležité informácie, ktoré by si ty sám možno nikdy nenašiel a nevidel, aj keby si ich mal priamo pod nosom.

Prvým poslom bol môj priateľ z detstva, ktorý mi ukázal knihu ruského akademika Borisa Vasiljeviča Bolotova. Ruština je môj druhý rodný jazyk, vyštudoval som chémiu a biochémiu a po prvých prečítaných stránkach knihy som zistil, že som našiel niekoho a niečo, čo zmení môj život.

Po prvej návšteve v Kyjeve nasledovala ďalšia a ďalšia. Dnes mám preštudované všetky jeho publikácie, ktoré nie sú vôbec jednoduché na čítanie a už vôbec nie na pochopenie. Borisa Bolotova označujú ako mesiáša z Ukrajiny, ako človeka, ktorý predbehol dobu, je ako Leonardo da Vinci tretieho tisícročia.

Neexistujú lieky na nemoci, len nemoci z liekov

Dnes môžem smelo a bez skromnosti povedať, že som jeho jediný žiak mimo územia Ukrajiny a Ruska, ktorý všetky jeho vedomosti pretavil do praxe s výsledkami, ktoré musím dávkovať len po kvapkách, lebo je to tak neuveriteľne jednoduché a súčasne tak neuveriteľne účinné, že pokiaľ si to neokúsiš na vlastnej koži a na vlastných pocitoch, tak tomu neuveríš.

Naše krédo je, že neexistujú lieky na nemoci, len nemoci z liekov.

Najlepším lekárom je vlastné telo uvedené do rovnováhy, keď odstránime všetko, čo je  navyše a dodáme, čo mu chýba. Prirovnávame to k predvianočnému upratovaniu bytu alebo k autu, kde je potrebné vymeniť olej, filtre, opraviť brzdy, natankovať správne palivo.

S ľudským telom je to podobné – roky si zanášame telo aj dušu odpadovými látkami, až príde deň zlomu, keď to praskne a my sme úprimne prekvapení, čo sa to stalo a prečo práve mne ?

Cesta ku zdraviu je veľmi jednoduchá

Prečo sa vlastne necítime komfortne? Prečo prichádzajú choroby, ktoré naša súčasná medicína nevie nielenže definovať, ale o úspechu v liečení sa ani vôbec nemusíme baviť? Snažia sa uzdraviť človeka z neznámej choroby neznámymi liekmi.

Psychosomatické problémy necháme bokom, je to kapitola sama o sebe. Pokiaľ porušíme homeostázu – rovnováhu  v tele, prichádza  trest za ľahostajnosť, za pohŕdanie vedomosťami, ktoré mali naši predkovia, za lenivosť a pohodlnosť, ktorú nám servírujú ako na zlatom podnose médiá, ktoré sú vazalmi , otrokmi farmaceutických firiem, ktoré ich platia.

Cesta ku zdraviu je veľmi jednoduchá, to môžu potvrdiť všetci moji klienti, ktorí sa už stali mojimi priateľmi. Je to návrat k prírodným základom, k pochopeniu podstaty fungovania ľudského tela a mysle.

Toto moje vyznanie smeruje k tým, ktorí o sebe pochybujú.  Každý z nás má v sebe dar, ktorý môže v sebe objaviť. Každý z nás je jedinečná bytosť, musíme sa ale občas zastaviť a počúvať, hľadať zmysel života, aj keď sú chvíle, keď o tom pochybujete.

Ja som ho našiel.

Rozhovor pripravila: Monika Macháčková

Cestovateľské aplikácie Svetobežka a Sygic Travel

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Cestovateľské aplikácie Svetobežka a Sygic Travel

Používate aplikácie? Možno si poviete, že máte váš smartphone preplnený rôznymi appkami a načo ďalšia? Ja vám dnes odporučím dve, ktoré vám môžu pri cestovaní na vlastnú päsť pomôcť. Konkrétne som dnes vybrala cestovateľské aplikácie Svetobežka a Sygic Travel

SVETOBEŽKA

Jedná sa o appku nášho ministerstva zahraničných vecí – Svetobežka. Má svoje muchy, digitalizáciu úplne Slovensko nezvláda, ale appka sa dá používať a je veľmi užitočná. Viete si tam odsledovať aktuálnu situáciu vo svete a odporúčanie MZV. Ja tam teraz sledujem odporúčania ohľadne Číny, keďže tam sa teraz najbližšie chystám.

V správach čítame všeličo, ale odporúčanie o cestovaní nie je také dramatické, tak uvidíme.

Ďalšia super vec, a odporúčam ju každému využiť, je registrácia pred cestou. Toto ozaj robte, nikdy neviete čo sa kde môže udiať a takto aspoň o vás budú úrady vedieť. Ak sa nebodaj niečo stane, priamo cez appku viete ohlásiť stav núdze. Našťastie som to nikdy nemusela využiť.

V appke si viete uložiť kópie cestovných dokladov, nájdete tam kontaktné údaje zahraničných zastupiteľstiev, čo robiť v núdzi. 

SYGIC TRAVEL

Pokračujem ďalšou appkou, ktorú veľmi často používam, prakticky sa bez nej nehnem z domu. Je to Sygic Travel a používam ju už roky. Za ten čas zmenila názov, vizuál aj funkcie a je to stále lepšie a lepšie.

Keď mám kúpenú letenku alebo častokrát, ešte predtým, keď výlet len plánujem, spúšťam túto appku. Tu sa začínajú rysovať obrysy môjho výletu. Tu si plánujem, čo kde uvidím, čo za to stojí a hlavne – ako sa tam dostanem. Priznám sa, mám orientačný nezmysel.

Dokážem sa stratiť úplne všade : – ) A táto appka mi dosť významne pomáha zvládnuť tento hendikep.

Ak ešte nemáte vhodnú appku na plánovanie výletov, ja práve odporúčam Sygic Travel. Je jednoduchá, môžete si v nej nastaviť (aj) jazyk slovenčina a fakt sa s ňou ľahko robí. Stačí si ju nainštalovať a po pár minútach iste prídete aj sami na to, ako to funguje.

 Ja si tu naplánujem cestu, ktorú si potom na mieste prekreslím do papierovej mapy (tú si beriem hneď na letisku/stanici v turistickom centre/infostánku) a už behám s mapou. Samozrejme si  stiahnem aj offline mapu v appke a v prípade núdze ma odnaviguje z bodu A do bodu B.

Verím, že ak ste sa doteraz na cestách strácali, už sa nebudete.

Aké aplikácie používate vy? Podeľte sa v komentári na sociálnych sieťach.

Lucia Lulu Krutá alias Lulu z Honolulu

Autorka je fotografka a cestovateľka

Mohlo by sa vám páčiť…

Pitie malého množstva vína je zdraviu prospešné

Je pivo nápoj mužský alebo ženský?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Je pivo nápoj mužský alebo ženský?

Mohlo by sa zdať, podľa zaužívanej a všeobecne rozšírenej predstavy, že pivo pijú iba muži. Veď aj vtipné tričká o prospešnosti piva a vtipy na túto tému sa viažu výlučne k mužskej časti populácie. A pritom to tak vôbec nie.

Pred pár rokmi sa mi do rúk dostali výsledky výskumu, ktorý mapoval konzumáciu piva žien u nás. Jeho výsledky boli viac než zaujímavé.  Konštatoval totiž, že pivo pije až 80% opýtaných žien nad 18 rokov. Nealkoholickú verziu známu pod názvom radler však iba 15 percent . Pokiaľ ide o riadne, s obsahom alkoholu, dámy dávajú prednosť svetlému (vyše 53 %).

Pivo má naozaj veľmi dlhú históriu, poznáme ho už od roku 6 000 pred Kristom.

Je staršie ako víno, zmienku o ňom nájdete už v  jednom z najstarších literárnych diel, v Epose o Gilgamešovi. Celé generácie si ho cenili tak veľmi, že ho považovali za platidlo.  Za prehrešky pri jeho výrobe a predaji sa dokonca trestalo. V Chammurapiho zákonníku, ktorý vznikol okolo roku 1686 pred Kristom, sa píše: „Kto bude miešať vodu do piva, bude utopený v sude alebo lievikom bude doňho liate pivo tak dlho, kým neumrie.“ Drsné, však? To asi nikto neriskoval, pre istotu….

V Chammurapiho zákonoch je aj zmienka, že žena, ktorá príde sama do krčmy na pivo, má byť upálená. Ak prišla v sprievode muža, všetko bolo v poriadku.

Chmeľový nápoj sa tešil obľube u starých Grékov, Egypťanov i Rimanov. Dokonca bol považovaný za liek, Hippokrates ho ordinoval proti horúčke a nespavosti.

Pozor na pivný pupok… Ako to je naozaj?

Poznáte to, je to stará pravda, všetci ju opakujeme – kto pije pivo, narastie mu z neho  pupok. Ale je to pravda? Čo take extrémne kalorické pivo obsahuje? Sto mililitrov piva má 34 kalórií. Rovnaké množstvo bieleho vína má pritom až 70 kalórií. Pri červenom víne sú čísla ešte vyššie (80 kalórií). Nikto nehovorí, že z vína sa priberá. Máte poňatia, koľko kalórií a chemických prísad majú džúsy a malinovky? Darmo sa o tom píše a hovorí, spotreba sladených nápojov je stále vysoká.  Najzdravšia je čistá voda, to vieme, ale i tak sa tým neriadime.

Ale poďme späť k pivu – časť denného príjmu tekutín môžeme pokojne nahradiť jedným oroseným. Doplní minerály (draslík, sodík, fosfor, horčík a kremík) a vitamíny. Obsahuje pomalé cukry, ktoré sa v tele nehromadia, ale postupne sa spaľujú. Chmeľ spomaľuje uvoľňovanie vápnika z kostí, čo je pre dámy tiež dôležité. Okrem silikónov sú v pive aj fytoestrogény, rastlinná forma ženského hormónu. Preto je jeho pitie naozaj liečivé!

Ešte sme vymenovali všetky pozitíva – vitamín B pôsobí upokojujúco a skrášľuje pokožku.

Kyselina listová je pre ženy rovnako dôležitá a chróm nám pomáha tlmiť chuť na sladkosti. A nakoniec ešte jedna dobrá správa – nenájdete v ňom cholesterol ani tuky.

Predsa len je tu jedno ALE –  obsahuje horčiny, ktoré podporujú trávenie. Takže po pivku vás môže prepadnúť obrovská chuť niečo dobré zjesť. Na potvoru, v takej chvíli sa nám žiadajú akurát kalorickejšie dobroty. Tento stav sa nazýva pivný hlad. Ak ho budete ukájať prežieraním sa a  následne priberať, na vine nebude pivo. Za veľké brucho môžu kalorické jedlá, ktoré si k nemu doprajete!

Tvrdili vám, že že z neho rastú prsia?

Žiaľ, nie je to pravda. Narastú iba preto, že celkovo priberiete a  logicky sa tuk uloží aj na prsiach.

Ešte jeden rozšírený omyl: To, že je pivot. tzv.desiatka, neznamená, že obsahuje desať percent alkoholu a dvanástka dvanásť!  Toto číslo znamená, koľko percent cukru obsahovala mladina pred začiatkom kvasenia. V skutočnosti má desiatka 4 % alkoholu a dvanástka 5 %.

Malé množstvo alkoholu  pomáha pri rozklade tukov, a preto je pivo v primeranom množstve vhodné aj po tréningu. Zdôrazňujeme, že primerané množstvo! U žien tretinka, maximálne pol litra denne, muži si môžu dopriať liter.

Ešte troche histórie

Pili ho teda vždy muži aj ženy. Ale varenie piva, to bola v histórii výlučne ženská záležitosť. Bez znalosti potravinárskej chémie, nič netušiac o teórii procesu kvasenia, recepty  odovzdávali z pokolenia na pokolenie a postupne zlepšovali. Už sumerské ženy často experimentovali, pridávali doň rôzne príchute. Vtedajšie pivo však vyzeralo úplne inak ako dnešné. Bola to hustá tekutina ktorá sa pila cez slamku, aby husté zostalo navrchu a pil sa iba riedky spodok. Pivo bola potravina a  muži, ktorí ťažko fyzicky pracovali, ho mali povinné, nevyhýbali sa mu však ani ženy a  redšie a slabšie druhy dávali aj deťom. To preto, že zdroje pitnej vody boli  kontaminované a deti z vody často ochoreli na rôzne infekčné choroby. Pri prevarenom pive to však nehrozilo.

Svadba vďaka pivu

Zachovali sa doklady o tom, že v stredoveku varili a predávali pred svadbou špeciálne pivo „od nevesty“. Jeho predajom si takto zarobili na svadbu a prilepšili k venu. Špeciálne pivo sa varilo aj pre rodičky, hovorili mu „stonajúce“. Prvé väčšie pivovary začali vznikať v 14. storočí a vtedy ich výrobu prevzali muži. Na internete som sa dočítala, že pivo vedela variť aj spisovateľka Jane Austen. Už ako mladé dievča pomáhala matke pri jeho výrobe  a celý život pivo popíjala aj pri písaní svojich románov.

Aké je dobré?

Odborníci tvrdia, že najlepšie chutí vychladené na 7 stupňov. Teplota je teda mimoriadne dôležitý faktor. Druhý zasa, ako bolo skladované. Ak v teple, alebo nebodaj na priamom slnku,tak radšej ho nepite. Pivo má rado tmu a chlad. S výnimkou špeciálnych druhov by ste z neho nemali cítiť kyslosť.

Kyslé pivo je totiž už pokazené.  Nemá čiapočku?  To preto, že mu chýba dostatok CO2, je vyvetrané. Pena je dôkazom, že v moku je správna aróma a plnosť chuti. Vzniká tak, že sa uvoľňujú bublinky oxidu uhličitého a ďalšie látky zo sladu a chmeľu. Neznáša ale mastnotu – ak chcete zachovať krásnu našľahanú čiapočku na svojom pive, nepite ho s rúžom alebo leskom na perách. Okamžite, ako sa dostanú do kontaktu, pena spľasne.

Na zdravie!

Monika Macháčková

A ako je na tom víno? O tom sme písali pred časom…

Pitie malého množstva vína je zdraviu prospešné

 

Jednou zo základných „mňamiek“ je pre nás pribináčik. Začala som ho preto robiť doma.

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Jednou zo základných „mňamiek“ je pre nás pribináčik. Začala som ho preto robiť doma.

Ako si pripraviť domáci pribináčik?

Už niekoľko rokov žijeme s rodinou v zahraničí. A niektoré veci, ktoré pripomínajú domov nám chýbajú. Zvykli sme si na ne a v Nemecku ich nedostať. Každá návšteva nám preto nosieva niektoré z vecí, ktoré tu nedostať. Napríklad slovenskú bryndzu, kofolu či obyčajné rožky. Keďže mám tri deti, vždy keď ideme na Slovensko, jednou zo základných „mňamiek“ je aj pribináčik. Začala som ho preto robiť aj doma. Robím ho deťom – ale veru aj pre seba. Rada sa podelím o to, ako si pripraviť domáci pribináčik – recept.

Možno tento recept aj poznáte, ale ak náhodou nie, tak tu je.

Suroviny na domáci pribináčik:

250g jemného tvarohu
250 ml šľahačkovej smotany
1PL práškového cukru
1 vanilkový  cukor

Postup prípravy

Tvaroh vymiešajte s práškovým cukrom ( pridajte aj viac – podľa chuti). Potom do zmesi pomaly primiešajte vyšľahanú šľahačku.

Ja, keďže som túto pochúťku robila vo väčšom množstve, naplnila som ju do malých pohárikov na zaváranie. Takto sa mi lepšie uskladnia v chladničke.
Asi po hodine v chlade už má dezert konzistenciu ako pribináčik.

Dobrú chuť. Resp. mlsanie

Lucia Čopíková

Pripravte si pribináčik jednoducho a chutne
Mňam

Mohlo by sa vám páčiť…

My ženy sme niekedy ako čmeliak

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
My ženy sme niekedy ako čmeliak

Prišla som tiež na to, že žena je niekedy ako čmeliak. Lebo čmeliak by podľa fyzikálnych zákonov nemal vedieť lietať. Má obrovské telo, malé krídla a veľmi málo energie. Nikto mu to však nepovedal. A tak lieta…

Proti všetkým zákonitostiam Musí, tak lieta. Možno je to jeho húževnatosť. Možno niečo iné, čo ho ženie vpred. Tak ako nás ženy, keď nevieme, čo nás čaká. Do čoho ideme…

Toto je záver knižky Zelená karta. Rozprávala som sa s jej autorkou, Renatou Sarvašovou o sile ženy. Kde brala silu po všetky ťažké dni, keď ostala sama na deti a aj na obrovské dlhy.

Tiež máte niekedy pocit, že my ženy toho veľa zvládneme? Vypočujte si rozhovor a poteší nás aj spätná väzba…

Rozhovor v písanej podobe, ktorý sme uverejnili ešte na jeseň nájdete tu:

Manžel ju oklamal fiktívnym manželstvom.

Najväčšia odvaha je prijať strach zo zlyhania

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Najväčšia odvaha je prijať strach zo zlyhania

Pristihla som sa, že v koncoročnom zhone mám jeden svetlý bod. Vždy o tomto čase zablúdim do jedného papiernictva, kde majú nádherné zápisníky a kalendáre. Vyberám dlho, aj keď mi vždy padne do oka jeden, hneď na prvý pohľad. Ten si vždy nakoniec aj kúpim. Nájdem si v ňom prázdnu stranu a tam začínam nový život.

Do nového zápisníka si novým perom ešte v starom roku zapisujem svoj sen o novom živote. Päťkrát do týždňa budem hneď po zobudení cvičiť yogu. Potom budem každý deň písať, každý deň, minimálne… tri hodiny. Telefón bude zatiaľ v letovom režime, ani obraz ani zvuk. O strave, kultúre, jazykoch už ani nehovorím. Tohto roku už určite prečítam Zolu vo francúzštine. Uf, je to super pocit, tak keď toto dám…

A keď si to tak zrekapitulujem, zrazu ma to hneď prejde a objaví sa starý známy pocit. Príde a ukradne mi ďalší rok zo života. Vryje sa mi pod kožu, zaplaví moje myšlienky, usadí sa v solárnom pletenci a odtiaľ mi neustále ničí život. Volajú ho rôzne, ale ja som si do svojho nového zápisníka dala aj vetu, že budem nazývať veci pravými menami. Takže to, čo sa mi usadí vždy na začiatku môjho nového začiatku v solárnom pletenci je STRACH. Čo ak sa mi to podarí? Žiť podľa vlastných predstáv? Čo na to rodina, známi, klienti?

Na záver si vždy určím motto nového roka. Tým tohtoročným je ODVAHA.

Niekoľkokrát som tie svoje mottá odvolala, pretože v momente, ako som ich vyslovila, mi život začal klásť do cesty príležitosti, aby som ich mohla začať žiť v reálnom živote. A nebola to žiadna sranda, napríklad motto roka: „Každú prekážku budem vnímať ako príležitosť“, alebo: „Budem pozitívna za každých okolností“, tieto dve som zmenila už vo februári. Ospravedlnila som sa vesmíru a zvolila som „Šport“.

Mať odvahu žiť v roku 2020 svoju ODVAHU… uvidíme.

Ak to do apríla vydržím, ak zvládnem aj jún, už to nebude mať zmysel meniť. Takže som vyhlásila boj svojim strachom. Ešte v decembri som vytasila meč a začala ich analyzovať. Priviedol ma k tomu môj minuloročný motivačný diár, ktorý som už tak nenávidela, že som mu začala nadávať a papuľovať, písala som mu odkazy, posielala ho do teplých krajín. Nemyslel to so mnou zle, len neskúmal príčinu, prečo nechcem pochváliť samu seba, prečo nechcem spomenúť, aké mám prednosti a talenty a prečo som zas nezavolala na úrad, ale som to odložila na neurčito.

Keď som ho so zadosťučinením na Silvestra rituálne pálila v krbe, bolo mi ho trocha ľúto. Aj roka, ktorý sa mi prešmykol pomedzi prsty, ochromený strachom, pochybnosťami, sebakritikou. A vtedy mi to došlo. S posledným vzplanutím motivačného diára som si povedala: „No a čo! Tento rok bol taký. Priviedol ma presne sem, aby som mohla začať ďalší.“

Celý čas som vyhlasovala boj svojim strachom. Skrývala som ich za tvrdosť a sebadisciplínu. V duchu som si nadávala do zbabelcov a strachopudov, trestala sa za svoje zlyhania.

Ale prišla som na to, že najväčšia odvaha je, prijať ich.

Postaviť sa im čelom, s láskou a pochopením. Pravdivo a úprimne, aj keď s roztrasenými kolenami.

Každý deň máme novú šancu spoznávať seba a skryté zákutia svojej duše. A potom je to na nás, čo s tým poznaním spravíme.

Vlastne už sa celkom teším, ako budem tento rok prekračovať svoj tieň, vystupovať zo svojej komfortnej zóny. Citlivo, s láskou a s rešpektom k sebe. Pretože ja nie som ten strach. Pripíjam si na odvahu.

Andrea Gallen

Mohlo by sa vám páčiť…

 

ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

Sedavá práca vedie k degenerácii tela

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Sedavá práca vedie k degenerácii tela

Je pondelok ráno. Idete do práce. Sadáte do auta. Sedíte – trčíte v kolóne a cesta trvá hodinu. Zaparkujete na vyhradenom mieste len kúsok od výťahu. Presúvate sa. Výťahom samozrejme. Už len 10 krokov, ťuk na čip a šup do práce. Teda na stoličku.

Ak máte to šťastie, že ste freelancer, od stoličky doma vás delí iba pár krokov. Super, že? A sedíte a sedíte. Všetci ale vieme, že telo človeka nebolo stvorené na sedenie. Neprospieva nám to v mnohých ohľadoch. Ak chcete pri sedavej práci „nesedieť“, existuje riešenie. Vlado Zlatoš spolu s tímom ľudí vytvorili stoličku nestoličku. A sme radi, že sme ho mohli vyspovedať.

Vlado. Sedíme dlho a budeme ešte dlhšie. Vieme sa brániť?

Sedieť budeme čoraz viac a zatiaľ to nevyzerá, že by sa to najbližšej dobe zásadne zmenilo. Uvidíme neskôr čo sa stane po nástupe rôznych technológií, ktoré mnoho ľudí vytlačia z trhu práce [1].  Treba si však uvedomiť, že ak väčšinu dňa človek presedí, robí to X rokov, telo sa začína na toto sedenie adaptovať.

Stávame sa veľmi dobrí v sedení a akékoľvek ostatné pozície sa stávajú nepohodlné (včítane státia, či bežného pohybu). Pod touto adaptáciou si treba predstaviť rôznu mieru skrátenia a oslabenia svalov, zhoršenia mobility kĺbov, stratenia mnohých pohybových schopností (reflexy, elasticita, koordinácia, polohopocit, iné). A s tým prichádzajú aj rôzne prvé bolesti či varovné signály, ktoré mnoho ľudí ignoruje.

Niektorí začnú aktívne športovať (najčastejšie beh), no to je cesta k ešte väčším problémom. Rokmi usedená telesná schránka fyzicky zdegenerovala a je telesne zanedbaná. Začať niekoľkokrát do týždňa chodiť behať je veľmi zlý nápad. Prečo? Pretože tieto deformácie si človek ešte viac posilní a na povrch vďaka pohybu vyplávajú ďalšie skutočnosti, ktoré by v režime “iba sedenie” ešte zopár rokov nedali o sebe vedieť (nové bolesti a problémy). Nemáme sa teda hýbať?

Naopak máme, ale nemôžeme začať s takými komplexnými pohybovými vzormi, akým je napríklad beh, nebodaj crossfit, či iné moderné rýchlo kvasené trendy. Je potrebné začať pomaly odstraňovať nadobudnuté fyzické deformity najprv “iba” cez silovo-nápravné cvičenia. Preto odporúčame zveriť sa do rúk na začiatok odborníkom, ktorí vedia čo robia (iba výsledky sú referencia) a vyzbrojiť sa dostatočnou vytrvalosťou. Roky zanedbaná telesná schránka sa sama za pár týždňov neopraví.

Sedavá práca vedie k degenerácii tela. Zóna risku a pribúdajúci vek. Máme šancu uniknúť?

Existuje “zóna risku”, do ktorej sa s pribúdajúcim vekom dostáva každý. Ako deti sme v pohybe experti – doslova. Každý deň sa vystavujeme nekonečne rôznorodým gravitačným podnetom v rôznych smeroch i rýchlostiach. Práve gravitácia a schopnosť jej čeliť v tomto smere zohráva kľúčovú úlohu. Keď sledujete deti v pohybe, ide im takmer čokoľvek ľahko, elegantne, akoby bez námahy.

Sledujte pri tom istom pohybe človeka po 50-tke (ak je to vôbec pre neho možné) a je vám hneď jasné, že gravitácia je pre nich akoby nemilosrdnejšia. Nepohybujú sa už ako “pierko”, hoci kedysi ako deti to zvládali s rovnakým prehľadom. Nie je to preto vekom. Je to iba tým, ako klesá v živote človeka objem všestranného pohybu (viď graf).

Sedavá práca vedie k degenerácii tela Graf

Čo je dôležitejšie pohyb alebo výživa?

Ak ste niekedy uverili téze o tom, že výživa na 80% rozhoduje o vašom zdravotnom stave či estetických výsledkoch a pohyb len na 20% (alebo podobný príklad), tak vás sklameme. Pohyb pre naše ľudské telo zohráva podstatne väčšiu úlohu v otázkach zdravia či estetiky, ako čokoľvek iné. Ak sa pýtate samých seba kam odišla vaša krásna postava, ktorú ste mali v mladom veku, určite ste si súbežne všimli, že spolu s ňou odišla aj vaša fyzická zdatnosť (žeby tá išla preč prvá?).

Vaša kedysi dávno fyzicky zdatná kostra, svaly, šľachy, kĺby či úpony boli podstatne lepšie adaptované na gravitačné preťaženie ako dnes. Napodobnite tento stupeň fyzickej zdatnosti a všetko čo ste mali kedysi, budete mať aj dnes. Teda v prípade, že ste to s tou nečinnosťou neprehnali a nie ste hlboko pod zónou risku (vysoký stupeň fyzickej degenerácie). V momente, ako si dáte veľkú “gravipauzu” [2] (podobné ako menopauza u žien), čiže dáte si oddych od gravitácie sedavým spôsobom života, tak sa začínajú diať “veľké” a nepekné veci.

Áno, už to dobre chápete, nastáva rôzny stupeň fyzickej degenerácie. Jej výška sa odvíja od stupňa vašej nečinnosti. Teraz jasnejšie chápete fakt, že nie strava či iné modality sú tak dôležité ale vaša schopnosť “komunikovať” s gravitáciou = váš stupeň fyzickej zdatnosti.

NESEDA - farebné verzie
NESEDA – farebné verzie

Čo mám robiť, keď celý deň musím presedieť v práci a nemám na výber?

Toto je veľmi dobrá otázka, na ktorú sme našli odpoveď aj vďaka projektu NESEDA. Na prvý pohľad čudná a drahá stolička, ktorá vyzerá ako mimozemšťan s fajn dizajnom. Ale stolička Neseda nie je o sedení ale naopak nesedení [3]. A hoci toto je stoličky pre dynamické sedenie (striedanie rôznych polôh), my nepredávame “stoličky”. My tvoríme zdravšie pracovné prostredie (kultúru), v ktorom je bežné i normálne sa hýbať počas pracovnej doby.

Voláme to pohyb za no-extra-time. Je to jeden zo spôsobov ako zavádzať kultúru pohybu aj do nášho pracovného života bez toho, aby sme sa museli každú hodinu prepotený sprchovať. Prečo nám to treba? Preto, aby sme sa vyhli zóne risku, z ktorej už nemusí byť návratu. Aj pomocou stoličky vo firmách vytvárame prostredie bohaté na pohybové príležitosti pre tých, ktorí pochopili dôležitosť tohto problému.

Inštalujeme rôzne prvky pre pohyb priamo do firmy (hrazdy, kruhy, rebriny) a učíme ľudí ako sa v práci bezpečne hýbať aby sa nezranili a svoj stupeň fyzickej zdatnosti kúsok po kúsku budovali aj počas pracovnej doby. Mnohí ľudia preceňujú vplyv fyzického tréningu. Myslia si že pár tréningov do týždňa ich zachráni. Ak človek presedí viac ako 8 hodín za deň, nezachráni ho ani tvrdý tréning každý jeden deň.

Naopak ľudia podceňujú drobné pohybové podnety, ktorých kumulačný efekt v rámci roka spôsobí že za 365 dní tonizačného pohybu z vás bude úplne iná osoba. Z obrázku je pochopiteľné čo všetko sa dá realizovať ako pohyb za no-extra-time, aby sme naše telo “vyživovali” takým pohybom, ktoré nás opäť skamaráti s gravitáciou.

Sedavá práca vedie k degenerácii tela Extra No Time

Čo ak je fyzická degenerácia iba nový vágny pojem ktorý má ľudí strašiť a predávať stoličky?

Fyzická degenerácia je niečo, čo vieme elegantne odmerať. V rámci komplexných služieb ktoré v projekte Neseda ponúkame vieme prideliť SKÓRE rizikovosti nie len pracovnému prostrediu, ale aj jednotlivcovi, ktorý v tomto prostredí pracuje. Treba si uvedomiť, že my sme produktom prostredia, v ktorom trávime najviac času. V práci je to “iba” 1/3 života. Zlá správa je, že dnes je bežné že žijeme a pracujeme v prostredí, ktoré je chudobné na pohybové možnosti a naopak bohaté na nevýživné (priamo toxické) kalórie.

Priam ideálny koktail pre nadváhu, obezitu, metabolické ochorenia a rôzne zdravotné komplikácie. Zdravý človek sa stáva raritou a exotom. Ak by ste potrebovali vedieť váš stupeň fyzickej degenerácie, radi otestujeme váš stupeň fyzickej zdatnosti, odmeriame % podkožného tuku, preveríme základné biochemické parametre, odmeriame stupeň metabolického zdravia a ďalšie parametre, ktoré objektívne poukážu na dnešný zdravotný stav (alebo naopak stupeň fyzickej degenerácie).

Zozbierame dáta v bode A a môžeme ich porovnávať v čase s bodom B, kam si želáte sa prepracovať či už ako jednotlivec či celá firma. Dáva vám takáto vízia zmysel?

Sedavá práca vedie k degenerácii tela Zber dát

Preto veríme, že INOVÁCIA nie je o slovách ale činoch. BUDÚCNOSŤ pracovného prostredia nie je pasívna či reaktívna, ale dynamická a PROAKTÍVNA. Projekt NESEDA prináša ZMENU do pracovného prostredia, poradia priorít a VZOROV správania sa. Nasledovné obrázky vás možno taktiež inšpirujú konať ešte dnes.

Vízia o pracovnom prostredí s NESEDA

VÍZIA A SEN O FIREMNEJ KULTÚRE

Predstavujeme si, ako jedného dňa bude úplne normálne vo firme chodiť BOSÍ (barefoot), pracovať v hlbokom DREPE (squat) alebo rúčkovať cestou na WC (pohyb za no-extra-time). Bude bežné VISIEŤ a pritom sa zhovárať s kolegami počas prestávky. Bude normálne mať k dispozícii hodiny POHYBU v pracovnej dobe a nikto sa nebude čudovať, prečo robíte STOJKU o stenu.

Debata na KÁVE bude prebiehať vo vise (hrazda), počas PORADY bude každý sedieť v úplne inej polohe (neseda) a PRESTÁVKU vyplníte cvičením na kruhoch. V takejto kultúre sa potom už viac nemusíte starať o svoje zdravie, pretože prostredie v ktorom pracujete a žijete prirodzene zdravie PODPORUJE cez kolektívne správanie.

Sedavá práca vedie k degenerácii tela - Vízia o pracovnom prostredí s NESEDA

Byť ZDRAVÝ je jediná dlhodobo udržateľná cesta ako produkovať skutočné a spoločensky prínosné HODNOTY (vaše firemné poslanie). Veríme, že múdry človek sa neusiluje za každú cenu o to aby zbohatol. Usiluje sa o to, aby priniesol niečo UŽITOČNÉ pre druhých, čo mu energiu v podobe peňazí zaistí ako dôsledok. Usiluje o spoločenské blaho, pretože iba tak sa dá merať pocit šťastia a vykonanej práce, ktoré človeka napĺňa a baví. Ste súčasťou tohto inovatívneho hnutia? Akú akciu môžete vykonať ešte dnes?

Za rozhovor ďakujeme PaedDr. Vlado Zlatoš, PhD.

Titulná foto: PaedDr. Ľuboš Ďurdiak, PhD.

-v-

——

Odporúčaná literatúra:

[1] Yuval Noah Harrari: Homo Deus, Stručná história zajtrajška

[2] Joan Vernikos: Sitting Kills, Moving Heals: How Everyday Movement Will Prevent Pain, Illness, and Early Death — and Exercise Alone Won’t

[3] www.neseda.com

Mohlo by vás zaujímať…

https://40plus.sk/podcast-magazinu-40plus-na-anchor/

Zdravý rozum a hodnoty potrebujeme ako soľ

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Zdravý rozum a hodnoty potrebujeme ako soľ

Aktuálne v našej krajine neexistuje hádam nik, kto nerozmýšľa nad tým, čo sa to tu vlastne deje. Akoby nám na najvyšších miestach chýbal zdravý rozum. O hodnotách už asi ani neradno rozprávať. Zaslúžime si, aby nás zastupovali ľudia, ktorí sú odborníci a zároveň majú rovný chrbát, ktorí sú bez káuz?

Nedávno sme priniesli rozhovor s Caroline Líškovou. Bol o jej reštarte po štyridsiatke. Dostali sme aj reakcie, že rozhovor bol krátky a nešiel do hĺbky. Caroline je odborníčka v oblasti financií a podnikania, a zároveň je žena, matka, ktorej záleží na tom, v akej krajine bude žiť spolu so svojou rodinou. Spýtali sme sa jej preto, ako vníma súvislosti, ktoré vyplývajú zo zle nastavených základov a procesov na úrovni zákonov a legislatívy, a či sa vôbec dá rozmýšľať nad tým, že existuje reálna cesta, ako z aktuálnych problémov von.

Caroline, veľa sa rozpráva o starnutí. Rodí sa čoraz menej detí. Ako sa pozeráte tento trend? Čo by ho mohlo zvrátiť?

To, že sa čas materstva odsúva na neskôr, po tridsiatke,  je už dlhodobejším trendom a celkom pochopiteľným. Ľudia sa rozhodujú založiť si rodinu, keď majú kde bývať a dostatočný príjem. Sama som to zažívala ako  náročný je proces osamostatňovania sa od rodičov, keď som sa vydala a bývala som s manželom v podnájme v jednej izbe. V súčasnosti až 70% mladých ľudí do veku 30 rokov býva s rodičmi. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo som v politike, túto skutočnosť chcem zmeniť. Mám plán ako naštartovať výstavbu nájomných bytov.

Poplatky a náklady na bývanie za posledné roky dramaticky vzrástli. Kde hľadať riešenie, aby sa mladé rodiny nebáli zakladať rodinu a cítili sa bezpečne?

V súčasnosti mladé rodiny dokážu riešiť bývanie buď formou komerčného prenájmu, kúpou nehnuteľnosti prostredníctvom  hypotéky, alebo prostredníctvom stavebného sporenia v kombinácii s úverom na bývanie. V týchto prípadoch náklady na bývanie tvoria veľkú časť mesačného príjmu. V súčasnosti sú nízke úrokové sadzby, ale to nebude navždy. Stačí výpadok príjmu jedného člena rodiny, napr. keď mamička ostane na materskej dovolenke a pocíti to celá rodina. Nájomné bývanie je výhodnejšie riešenie s dostupnými cenami.

Po štyridsiatke som sa na svet začala pozerať inými očami: Caroline Lišková

Nedávno som pozerala jednu reláciu a všimla som si, že nepomer medzi počtom nájomných bytov na Slovensku a v zahraničí je veľký. Slováci sú zvyknutí vlastniť. Dá sa tento trend otočiť?

Slovensko je vo výstavbe nájomných bytov  na konci rebríčka vyspelých krajín. V zahraničí takýto systém bývania dlhodobo funguje, na Slovensku nie sú správne nastavené podmienky. Je potrebné zmeniť zákony tak, aby mestá obce, ktoré majú k dispozícií pozemky alebo budovy, mali zvýhodnený proces výstavby. Na druhej strane treba zmeniť nastavenie parametrov pre splnenie podmienok a tým sa dostupnosť bývania zvýši. Nemusíme vymýšľať koleso, keď je už vymyslené. Stačí aplikovať to, čo bez problémov funguje inde v Európe.

Máte vypočítané, ako by mohlo nájomné bývanie na Slovensku fungovať? Koľko by to ľudí stálo? Napríklad v porovnaní s hypotékou.

Som ekonómka a nechcem strieľať sumy z brucha ako to robia iní politici. Každý projekt má nejaké náklady a záleží od počtu bytov v bytovom dome, plochy bytov, použitých materiálov a aj od skutočnosti, či pôjde o výstavbu nových bytov alebo rekonštrukciu už existujúcej budovy, ktorú je možné zmeniť na bytový dom. Ale môžem bez obáv povedať, že nájomné bývanie bolo o polovicu lacnejšie ako bývanie financované cez hypotéku.

Zoberáte sa aj ekológiou a prístupom k životnému prostrediu. Čo by mohlo pomôcť, aby sa ľudia o zero waste nielen rozprávali, ale aby ho aj praktizovali?

Áno, záleží mi na životnom prostredí. Veď mali by sme našim deťom nechať prírodu aspoň v takom stave ako sme ju mali my. Začať treba od seba. Separovať odpad, znížiť spotrebu energií, nekupovať zbytočnosti vrátane rýchlo-obrátkového oblečenia, keď je to možné prepravovať sa integrovanou alebo mestskou dopravou, bicyklami alebo peši. A každý z nás kúskom prispeje k lepšiemu životnému prostrediu. A na nás politikoch je, aby sme navrhovali a schvaľovali také zákony, ktoré budú motivačné pre obyvateľov aby sa správali viac a viac ekologicky.

Tak dajme rovno príklad. Ako to vyzerá u vás doma čo sa týka minimalizácie odpadu?

Naša rodinná produkcia odpadu je celkom na dobrej úrovni, ale najmä preto, lebo žijeme s manželom sami bez detí. Naše dospelé deti sa osamostatnili, čiže  ako dvaja pomerne uvedomelí ľudia vyprodukujeme veľmi málo odpadu. Napríklad sieťkové vrecúška na zeleninu a ovocie nám ušila naša mladšia dcéra, ktorá je vegetariánka a veľká fanúšička zelenej agendy.  Snažíme sa nepoužívať jednorázové igelitové tašky, aj keď sú častokrát vyrábané na ekologickej báze. Samozrejme, rezervy na zlepšovanie sa ešte nájdu, ale podstatné je, že patríme k prívržencom zero waste.

Viac ako veľa sa v posledných rokoch nakladá na bežných ľudí. Najväčšími tvorcami odpadu sú však firmy. Ako, okrem reštrikcií, firmy prinútiť k ekologickejšiemu vnímaniu ich fungovania?

Ja vnímam hlavný zásadný problém v tom, že nemôže ten, kto separuje, za odpad platiť viac ako ten človek, ktorý neseparuje. Zákony majú byť nastavené tak, aby motivácia separovať sa výrazne zvýšila.

Ak by sme sa viacej zameriavali na podporu domácej produkcie – kedysi sme boli sebestačná krajina – pomohlo by to podľa vás aj z hľadiska tvorby odpadu a záťaži na životné prostredie?

Je nevyhnutné podporovať domácu produkciu na princípe z farmy na vidličku.  Veď Slovensko má historické skúsenosti s BIO hospodárstvom, prvovýrobou a chovom ošípaných a dobytka. Veľká škoda, že podpora najmä malých farmárov je nedostatočná až diskriminačná, čím sa konkurencieschopnosť slovenských produktov znižuje.

Radšej vyvážame, namiesto toho, aby naše domáce, tradičné slovenské suroviny a výrobky skončili na našich stoloch. Ak by poľnohospodárstvo fungovalo ako by malo, tak na poliach vidíme menej repky olejnej a viacej zeleniny, ovocných sadov, čím by sme si neničili nesprávnym hospodárením aj našu pôdu.

Je čas na zmenu.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Poznámka: Tento rozhovor je pokračovaním rozhovoru s Caroline Liškovou a zároveň  súčasťou kampane v nadchádzajúcich voľbách do parlamentu.

Mohlo by sa vám páčiť…

https://40plus.sk/podcast-magazinu-40plus-na-anchor/

Držím sa hesla Ži a nechaj žiť.

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Držím sa hesla Ži a nechaj žiť.

Mne nevadia gayovia ani lesby. Tak to bolo odjakživa a v prírode je to u iných živočíšnych  druhov bežné. Mám to brať ako boží trest alebo výsmech? Stvoril život aj s takouto možnosťou existovať.

Držím sa hesla Ži a nechaj žiť.

Neznášam násilie ako také. Tobôž na deťoch a ženách. No čo to vlastne všetko je? Bitka a znásilňovanie v domácnosti je len špička spoločenskej agresie.

Všetko to začína v bežnom živote: neuznávanie žien v niektorých profesiách, aj v politike, nižšie platy žien, nižšie uplatnenie sa žien vo funkciách tak verejných ako profesionálnych.

Tam je ten problém prečo aj bežný prostý muž, no aj ten s IQ 199 berie ženu často ako zdroj zábavy, sexu a často si ju mýli s otrokyňou, ktorá musí zniesť v domácnosti všetko – postarať sa o deti, domácnosť, stravu a potešenie muža kedy sa mužovi zachce…

Na Slovensku žijeme stále ako v stredoveku … Boh dal, Boh vzal… Cynické heslo vedúce k pasivite a neúcte k životu. Životu bez lásky a nehy. Životu bez naozajstného vzdelávania, ktorého výsledkom nemá byť len dobrý žiak a pracovný profesionál, ale hlavne dobrý človek.

Človek vážiaci si druhého človeka, empatický a dobrosrdečný. To je učenie Krista. Aj dnes nám ukazuje  podobenstvá…

Hádka o Istanbulský dohovor je jedným z nich. Nájdime, ktoré to je. Možno ich je aj viac. Úsmev je pre mňa viac ako rozkaz, tobôž facka!

Lubo Hubčík

Mohlo by vás zaujímať…

Diagnóza vyhorenie. Ako sa jej vyhnúť?

ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

Rozhodnutia, ktoré sa stávajú našim väzením

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Rozhodnutia, ktoré sa stávajú našim väzením

Katarínu Mayer netreba čitateľom magazínu 40plus predstavovať. Vo svojej novej knihe Sama za seba otvorila, okrem iného, tému rozhodnutí, ktoré sa stávajú naším väzením.

Blahoželáme k novej knižke, Katka. O čom je príbeh, ktorý pred Vianocami dorazil na pulty kníhkupectiev?

Sama za seba je príbeh Leny – matky, ktorá sa vydala, takpovediac z rozumu, hlavne kvôli svojej dcére. Jej rozhodnutie však znamenalo, že takmer dvadsať rokov len tak prežívala. V úvode knihy sa stane svedkyňou krádeže a to naštartuje udalosti, ktoré ju donútia prehodnotiť svoj život. Dokonca nájde aj lásku, ale bude musieť hlavne nájsť samú seba.

A nájde?

To už budú musieť čitatelia objaviť sami. Budem však rada, ak cez ten príbeh možno uvidia aj niektoré svoje rozhodnutia v inom svetle. Podľa mňa sa často rozhodneme pod vplyvom okolností, okolia alebo vlastnej predstavy o sebe. Ten obraz je potom taký silný, že už nepočúvame vlastnú intuíciu alebo srdce. Rozhodujeme sa na základe toho, čo by sme mali. Nie podľa toho, čo by sme chceli, po čom túžime, čo nás skutočne napĺňa bez ohľadu na to, čo si o tom myslia iní.

V každodennom živote však je veľa vecí, ktoré by sme mali robiť…

To určite áno. Ja sa minimálne pokúšam zamyslieť, či to „mala by som“ v každodennom živote je len zo zotrvačnosti, zvyku alebo naozaj z reálnej potreby. Hlavne pri bežných aktivitách je dôležité – dnes už možno až príliš spopularizované – vedomé konanie.

Pri tých väčších rozhodnutiach si tiež musíme uvedomiť, či nás ešte robia šťastných. Bez ohľadu na to, prečo sme ich urobili, ak nás nenapĺňajú, tak je potrebné nájsť odvahu zmeniť ich. Ja som sa sťahovala dvakrát cez oceán. Ten druhýkrát si väčšina ľudí myslelo, že robím chybu. Mnohí si to myslia dodnes, ale nenechala som sa ovplyvniť. Rozhodnutie zostať, by bolo mojim väzením, tak ako Leninom manželstvo.

Dve knihy za rok. Ako to stíhaš?

Písanie ma baví a námetov mám na niekoľko ďalších kníh, takže nevidím dôvod zastaviť sa. Netvrdím, že pôjdem tempom dve knihy za rok, ale určite minimálne jednu ročne odo mňa môžu čitatelia očakávať. Teší ma, že môžem rozdávať príbehy, ktoré bavia čitateľov. Veľmi si vážim, že mám možnosť robiť, čo ma baví.

A na čo sa teda môžeme tešiť?

Koncom apríla vychádza nová kniha, na ktorej som sa podieľala spoluautorsky. Ide o triler Lóža temnoty, ktorý sa odohráva v uliciach Bratislavy. Písala som ju spolu s Veronikou Boškovou a som veľmi vďačná za možnosť posunúť sa ako autor aj prostredníctvom tejto skúsenosti. Okrem toho pripravujem anglickú verziu knihy Gamblerky a už začínam pracovať na ďalšej knihe.

V decembri som prevzala rubriku Finále v časopise Moja psychológia. A určite by som rada písala pravidelnejšie aj pre 40plus – priznávam to, aby som mala aj verejný záväzok voči čitateľom.

Rozhodnutia, ktoré sa stávajú našim väzením

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Titulná foto: Gabriela Teplická

Mohlo by vás zaujímať…

Diagnóza vyhorenie. Ako sa jej vyhnúť?

Poďte s nami reštartovať…

ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

Dopriať si výdobytky vedy a techniky v oblasti krásy? 

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Dopriať si výdobytky vedy a techniky v oblasti krásy? 

My ženy ale chceme vyzerať dobre. Chceme byť so sebou spokojné. Otázka teda znie. Dopriať si výdobytky vedy a techniky v oblasti krásy? Či odopierať? A čo muži? Je diskusia s nimi na túto tému tabu? Nepatrí sa to?

Samozrejme, že by nemalo ísť o to, aby sa ženy snažili v 40ke vyzerať na 20. To určite nie je dobrá cesta. A ani nechceme vyzerať ako častokrát zosmiešňované devy po internetoch s kačacími perami a vyretušované bez jedinej vrásky.

Takto spotvoriť sa chce len máloktorá – zároveň však zle vykonané zákroky a fotky často úplne znemožňujú a vysmievajú prácu kvalitných dermatológov a plastických chirurgov. Poďme spolu hľadať pravdu a mieru.

Správny odborník vám v tejto oblasti nedovolí preháňať.

Radšej nezarobí, ako by mal byť výsledok nepatričný. V oblasti neinvazívnych, a menej invazívnych zákrokov existuje veľmi veľa mýtov.  Preto v spolupráci s Klinikou ENVY pripravujeme seriál článkov, videí a podcastov o mýtoch a pravde o dermatologických zákrokoch.

Nepozývame vás iba sledovať, ale aj zapojiť sa. Postupne budeme predstavovať zákroky, ktoré so sebou nesú najviac mýtov a povier.

Uvažovali ste niekedy nad zákrokom na klinike? Môžete byť pri tom.

Stačí, ak nám napíšete a jednu/jedného z vás vždy vyberieme na konkrétny zákrok.

Tu je zoznam zákrokov. Prihlásiť sa na testovanie môžete na jeden z nich.

  • Botulotoxín ( čelo )
  • Kyselina hyalurónová – výplň – countouring jednej oblasti ( nosoústna časť, brada…)
  • Mezoterapia pištoľou – tvár
  • Plazmoterapia vlasov
  • Niťový lifting

Ako sa prihlásiť?

Vyplňte formulár nižšie – jednu/jedného z vás vyberieme a dohodneme termín realizácie.

    Súhlasím so spracovaním údajov pre účely súťaže a testovania.

    Berte prosím v úvahu, že zákrok neplatíte – zároveň bude potrebné strpieť zdieľanie informácií na internete.

    Mohlo by vás zaujímať…

    ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

    Nestíhate čítať? Počúvajte naše Podcasty…

    https://40plus.sk/podcast-magazinu-40plus-na-anchor/

    Diagnóza vyhorenie. Ako sa jej vyhnúť?

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Diagnóza vyhorenie. Ako sa jej vyhnúť?

    V tomto rozhovore som sa pýtala psychológa Martina Milera na tému vyhorenie. Aktuálne sa nachádzame v období, kedy čoraz viac ľudí stojí na prahu tejto diagnózy. Je to aj vplyvom situácie okolo korony. Ľudia strácajú chuť žiť. Prichádzajú o prácu a strácajú sa.

     

    Ako zistiť, že sa blížite do bodu, kedy by ste mali vyhľadať pomoc?

    Ako sa dostal cez najhoršie obdobie samotný psychológ? Aké sú prvé príznaky? Ako z toho von, keď zistíte, že ste vyhoreli? Vypočujte si rozhovor a možno vás navedie na cestu, ako sa vyhoreniu vo vašom živote vyhnúť.

    Martin Miler hovorí:

    „V nejakom bode svojho života som si na seba nabral viacej, ako som dokázal zvládnuť. V princípe som robil dve fulltime roboty naraz. To sa neskôr prejavilo na znižujúcej sa klientele v mojej ambulancii a potom aj na zdraví.“ – hovorí Martin Miler

    „Bol som empatický a snažil som sa byť ústretový ku všetkým. Skrátka nevedel som hovoriť NIE.“

    „V princípe som si na seba nakladal systémom žaby, ktorá je vo vode a prikurujeme jej. Postupne si žaba hovorí, že ešte to dám, ešte to zvládnem, až sa napokon uvarí…“

    „Dôležité je nájsť oblasti a záľuby, ktoré vás bavia a dať si ich pevne do diára. Skrátka vylúčiť slovíčko, že je to LEN. A že to počká.“

    Rozhovor môžete počúvať priamo tu na stránke alebo v aplikáciách popri behu, v dopravnej zápche, či žehlení.

    Prajeme vám príjemné počúvanie.

    Martina Valachová

    Mohlo by sa vám páčiť…

    Rozhovor s Martinom Knutom: Dá sa odmerať duševné zdravie?

    Jasna Opavská: Nedovoľme Kotlebovi, aby nám ukradol Slovensko!

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Jasna Opavská: Nedovoľme Kotlebovi, aby nám ukradol Slovensko!

    Písal sa rok 1994 a môj anjel strážny sa rozhodol, že mi na Slovensku bude dobre. Po všetkom utrpení, strachu, bolesti a beznádeji ktoré som zažila behom občianskej vojny v bývalej Juhoslávii, mi našiel miesto, kde sa zastavím, odpočiniem, pomaly uzdravím a začnem nový život. Vybral mi Slovensko. Neviem, prečo sa tak rozhodol. Možno pre miernu a prívetivú povahu Slovákov ktorí ma veľmi rýchle prijali medzi seba.

    Možno pre plán, že na Slovensku si nájdem manžela,  porodím a vychovám krásneho syna. Alebo preto, že vedel, že tu si splním svoj detský sen o dokonalej práci a stanem sa interiérovou dizajnérkou.

    Dobre urobil, keď mi vybral Slovensko.

    Našla som tu svoj nový domov, získala krásne a hlboké priateľstvá, vybudovala malú úspešnú firmu. Z utečenkyne sa stala Slovenka.

    Hrdo sa hlásim k tejto národnosti a vrúcne vyjadrujem vďaku všetkým Slovákom, ktorí ma bez predsudkov pustili do svojho života a stali sa súčasťou toho môjho. O to viac neveriacky pozerám, keď dnes v roku 2020 idem okolo Kotlebových billboardov. Neviem pochopiť, čo sa stalo.

    Rozmýšľam či si mám začať baliť kufre.

    Lebo keď Kotleba nebodaj získa nadpriemerne veľa hlasov, nebudem tu už vítaná? Pamätáte si jeho slogan z roku 2019? Najkrajšie sú Slovenky načo sú nám cudzinky. Tak? Pozerám a žasnem. Žasnem a neverím. Našťastie prezidentské voľby nevyhral. Ani sa k tomu nepriblížil. 

    Nedovoľme Kotlebovi, aby nám ukradol Slovensko!

    Neverím preto, že bude mať v parlamentných tak veľa hlasov, ako hovoria prieskumy. Lebo moje osobné skúsenosti, moje srdce, môj slovenský syn mi hovoria, že anjel strážny sa rozhodol dobre, keď mi za novú domovinu vybral práve  Slovensko.

    Jasna Opavská

    Mohlo by vás zaujímať…

    Nízkonákladové lety a zrušenie vášho letu

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Nízkonákladové lety a zrušenie vášho letu

    Nízkonákladovky predávajú samostatné letenky. Ak si kúpite spiatočnú letenku napríklad od Austrian a nenastúpite na prvý let, tak vám automaticky stornujú druhý let. Rovnako ak máte letenku s prestupom napríklad v Amsterdame – pokiaľ neletíte do Amsterdamu, nepoletíte ani z Amsterdamu a Austrian vám zruší celý let.

    Nízkonákladové lety a zrušenie vášho letu

    Ale ako som spomínala, nízkonákladovky predávajú samostatné letenky. Čiže, ak si kúpite letenku ako spiatočnú, a vynecháte časť letu, zvyšok ostáva v platnosti.

    Problém môže nastať vtedy, ak si napríklad vyskladáte nejakú cestu s na seba nadväzujúcimi letmi. Napríklad si kúpite letenku do Londýna a odtiaľ do Rejkjavíku. Pokiaľ máte krátky čas na prestup alebo lietadlo bude meškať a nestihnete let z Londýna, tak máte smolu, proste si na Island budete musieť nájsť iný spôsob dopravy.

    Ale ak by ste to mali napr. od Austrianu a let do Londýna aj z Londýna by bol na jednej letenke, tak Austrian sa postará aby vás lietadlo do Rejkjavíku buď počkalo alebo vás prebookujú na iný let. Takže ak plánujete let s prestupom cez nízkonákladovku, majte na pamäti riziko – čo ak bude lietadlo meškať?

    Nemôžete letieť a letenku už máte kúpenú?

    Nuž, tak vám prepadne. Letenky od nízkonákladoviek sa nedajú stornovať, nevrátia vám peniaze, ak nemôžete letieť. Tiež sa neoplatí niekomu ich posunúť, lebo prepis mena na letenke je častokrát niekoľkonásobne drahší ako nová letenka. Takže necháte to tak, neurobíte si check-in a lístky prepadnú.

    A s týmto letecké spoločnosti rátajú (všetky, nielen nízkonákladovky) a predajú viac leteniek ako je miest v lietadle. Lebo počítajú s tým, že nie všetci na let nastúpia a oni aspoň zarobia. Ale raz za čas sa potom stane, že sa im „začekuje“ viac ľudí ako je miest na palube (overbooking), čiže niekoho musia z lietadla poslať preč.

    Väčšinou hľadajú dobrovoľníkov, tým ponúknu iný let a aj finančnú kompenzáciu. Mne sa toto ešte v nízkonákladovke nestalo, ale ak by som letela sama, prípadne aj dvaja a zmena letu by nám nenarušila program, dala by som sa nahovoriť.

    Raz sme s kamoškou leteli bežnou aerolinkou (TAP) a tam bol tiež overbooking a vybrali akurát nás dve. Mali sme miesta v economy (2.trieda, ten štandard), tam mali plno, tak nás šupli do business class (1.trieda) a teda nesťažovali sme sa. Šampáňo v sklenenom pohári, prvotriedne jedlo na porcelánovom tanieri, veľké a pohodlné sedadlo. No móže byť: – )

    Nízkonákladovky občas menia alebo aj rušia odlety.

    Tak raz za čas si skontrolujte mailovú schránku alebo rezerváciu na stránke či v appke. Aby ste neboli pred odletom prekvapení.

    Pokiaľ letecká spoločnosť zmení čas odletu, dá vám na výber tri možnosti – akceptujete zmenu letu ponúkanú leteckou spoločnosťou; necháte sa prebookovať na iný let, čiže nájdete si iný let a zarezervujete ho; let zrušíte a dostanete naspäť peniaze.

    Pri tejto možnosti sa pristavím trochu. Napr. Wizzair vám vráti celú sumu čo ste dali za letenku a plus ešte 20% navyše ako kompenzáciu. Túto kompenzáciu vám dajú ale len v tom prípade, ak si peniaze necháte vyplatiť na vaše Wizzair konto. Takto majú istotu, že zas kúpite nejakú letenku. Ak si peniaze necháte vyplatiť na svoj bankový účet, dostanete len hodnotu letenky.

    Akurát nedávno som toto riešila.

    Prišiel mail, že posunuli let o pár hodín a mala som si vybrať z vyššie uvedených možností. Musela som letieť a presne v ten deň, takže aj keď let posunuli o pár hodín, musela som so zmenou súhlasiť. Čiže by to vyzeralo na prvú možnosť, že akceptujem zmenu letu.

    Ale rýchlo som pozrela na aktuálne ceny leteniek a tie boli o polovicu nižšie ako keď som ich kupovala (a to som si myslela, že ako dobre som kúpila…). Tak som dala letenky zrušiť, na konto mi poslali celú sumu za letenky plus 20% navyše, ja som hneď kúpila letenky na ten istý let čo mi ponúkali a vo výsledku som mala tie nové letenky nielen že zadarmo, ale som ešte aj zarobila. : – )

    No a potom sa ešte môže stať, že lietadlo mešká.

    Pokiaľ mešká viac ako 2 hodiny a nie je to kvôli počasiu, máte nárok na finančné odškodnenie. Hneď pýtajte potvrdenie o meškaní letu a v závislosti od doby meškania a vzdialenosti dostanete kompenzáciu až do 600 €. Viac o tomto si nájdete všade možne. Kompenzáciu si viete vybaviť sami alebo sa obrátiť na agentúru (ktorých je veľa), ale tá si zoberie províziu.

    A toto je asi tak všetko z témy nízkonákladoviek. Je ešte niečo čo by vás zaujímalo? Kľudne napíšte.

    Lucia Lulu Krutá

    Autorka je fotografka a vášnivá cestovateľka

    Lietanie s nízkonákladovými spoločnosťami – Batožina

    Mohlo by vás zaujímať…

    ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

    Rozhovor, v ktorom veľmi otvorene rozprávam o rôznych spoločenských témach

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Rozhovor, v ktorom veľmi otvorene rozprávam o rôznych spoločenských témach

    S Martinou Valachovou, zakladateľkou Inštitútu trvalého rozvoja 40+ sa rozprávala Mária Bernáthová v Podcaste Talkslow

    Máte 50 rokov a nechcú vás zamestnať?

    V rozhovore sme rozobrali rôzne témy, ktoré sa týkajú zrelých žien. Zamysleli sme sa nad vekovou diskrimináciou v súvislosti so zamestnaneckými možnosťami a príležitosťami pre ženy, ktoré prekročili vekovú hranicu 40 rokov, ale taktiež o tom, s čím sme my,  ženy, v tomto období konfrontované, či už ide o spoločenské postavenie, zaradenie sa, osobný rozvoj, alebo zdravotný stav  v súvislosti s hormonálnymi zmenami v našom živote.

    Martina Valachová,  prostredníctvom jej článkov, veľmi otvorene a veľakrát na základe  vlastnej skúsenosti odkrýva spoločenské témy, o ktorých nie je pohodlné  rozprávať.

    Mária Bernáthová

    ROZHOVOR SI MÔŽETE VYPOČUŤ AJ PRIAMO TU – stačí kliknúť na play…

    Viac v rozhovore – TALKSLOW

     

    Legendárna prešporská žemľovka ľahká na prípravu

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Legendárna prešporská žemľovka ľahká na prípravu

    Hovorí sa, že chlieb sa nemá vyhadzovať, lebo je to dar Boží.  Pod „chlebom“ je možné vnímať akúkoľvek poživeň, v tomto prípade mám však na mysli najmä pečivo a klasický chlieb. Keď nám chlebík doma zostane, rodina miluje opečený chlieb vo vajci. Rožky ktoré majú viac ako dva – tri dni a už nejdú na odbyt, chutia nakrájané na kocky a upečené ako krutóny do polievky, či šalátov alebo ich využijem na obľúbenú jablkovú žemľovku.

    Stará prešporská legenda hovorí, že na Vydrici, na okraji vtedajšieho Prešporku bol hostinec, kde sa radi zastavili zaľúbené páriky. Hostinská bola taká zručná, že vedela za necelú hodinu pre mladých zo sezónneho ovocia vykúzliť legendárnu žemľovku.

    Odkedy som objavila tento starý prešporský recept, používam už iba ten a rokmi skúšania som ho doviedla do dokonalosti. Takisto som vyskúšala urobiť žemľovku iba z vianočky, ale pozor, je to nebezpečné – ani sa nenazdáte a už je preč J.

    Legendárna prešporská žemľovka ľahká na prípravu

    Postup :

    Na pekáč o vnútorných rozmeroch 24 x 34 cm a hĺbky 8 cm potrebujeme 2 vianočky a zhruba 5 rožkov (alebo približne 25 rožkov) 1 tvaroh – môže byť aj ochutený, 10 stredne veľkých jabĺk, minimálne 1 liter mlieka, 5 vajec, 5 lyžíc cukru do žĺtkovej zmesi a 5 lyžíc cukru do bielkovej peny, 1 vanilkový cukor, maslo – asi 1/3 veľkého masla (kocka 250 g).

    Od žĺtkov oddelíme bielka, ktoré odložíme  do chladničky.
    Žĺtka zmiešame s cukrom (5 lyžíc), vanilkovým cukrom a mliekom.
    Pekáč vytrieme maslom a vysypeme strúhankou alebo múkou.

    Do žĺtkového mlieka namáčame plátky vianočky alebo rožkov a ukladáme do pekáča, medzery vypcháme tiež. Na tento prvý rad rozotrieme polovicu tvarohu a uložíme polovicu nakrájaných  jabĺk aj so šupkou. Už nesladíme, trošku posypeme mletou škoricou.

    Ďalšia vrstva je zvyšok vianočky alebo kolieska rožkov namáčaných v žĺtkovom mlieku, opäť tvaroh a jablká so škoricou a zakončíme treťou vrchnou vrstvou rožkov v mlieku.
    Jemne hornú vrstvu pocukríme, poukladáme plátky masla na celú plochu a pečieme pri 200 stupňoch cca 50 minút. Toto je veľmi dôležitý krok, vytvorí sa karamelová kôrka. Potom pekáč odkryjeme a pár minút do zlatohneda zapečieme.

    Medzitým vyšľaháme sneh z 5 bielok a 5 lyžíc cukru, rozostrieme na upečenú žemľovku, teplotu znížime na 160 stupňov Celzia a sneh iba 10 minút zapečieme do svetlobéžovej farby.
    Necháme žemľovku chladnúť aspoň hodinu, inak sa rozpadáva a potom krájame na kocky.
    Už som vyskúšala rôzne varianty, miesto mlieka možno dať riedenú šťavu z kompótu a iné ovocie alebo sójové, mandľové či ovsené mlieko, ale táto verzia nám chutí najlepšie.

    Raz som v jednej francúzskej kuchárke objavila inú variantu využitia starého chleba, tzv. višňovo – čokoládovú chlebovku. Miesto rožkov sa  v recepte používa starý vysušený  tmavší chlieb ktorý sa rozpustí v horúcej sladkej smotane, pridá sa rozpustená čokoláda, višne, vyšľahané vajcia a mleté lieskové oriešky. Je to síce kalorické, ale až hriešne dobré.

    Ak sa s tým skúsite hrať, určite vytvoríte vlastný nový recept.

    Tu však nejde o to, že za každú cenu chceme finančne usporiť, pretože máme strach z nedostatku. Je to vedomé šetrenie prírody, preto citlivo využívame dary matky Zeme. Nemrháme tým, čoho sa nám dostalo v podobe chleba a ovocia a použijeme to, čo práve máme. Napríklad popadané jablká či hrušky, alebo iné ovocné prebytky našich záhrad, ktoré by už inak neboli vhodné ani len na kompót.

    Krása tohto varenia je v tom, že je to varenie v prítomnosti z dostupných zdrojov a súčasne takto môžeme vdýchnuť jedlu nový život.

    Zora Vypušťáková

    Mohlo by vás zaujímať…

    ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

     

    Nie je ornament ako ornament, nie je hrdosť ako hrdosť!

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Nie je ornament ako ornament, nie je hrdosť ako hrdosť!

    Pred časom sme priniesli  článok  Zory Puškáčovej o tom, ako vo svojej kampani politická strana SNS  použila  moravské ornamenty.  Strhla sa celospoločenská diskusia, SNS odmietala uznať svoju chybu. A máme to tu opäť!  Že si politici nepreštudujú a nevedia, čo  je naozaj slovenské, dokazuje aj Ľudová strana Naše Slovensko  a jej kandidátka.

    V zmysle filozofie – keď je to vyšívaný ornament,  je to ľudové a oprávňuje to nositeľa k apelu na národné cítenie,  burcuje národ, aby si uchovával tradície. A pritom má na sebe blúzku neznámeho pôvodu, s najväčšou pravdepodobnosťou kúpenú z ALIEXPRESU od nejakého kšeftárskeho výrobcu z veľkovýrobne, ktorý netuší nič o slovenských krojoch a výšivkách.

    Naša spolupracovníčka Zuzana Tajek Piešová sa spravodlivo rozhorčila. Vy, čo ju poznáte, viete,  že je horlivou zástankyňou čistoty a pravdivosti,  uchovávania pôvodného dedičstva.  Čo si myslí o tejto volebnej maškaráde?

    Zuzana Tajek: „Takže takto prezentuje kortešačka ĽSNS naše tradície a úctu k nim! V pseudoblúzke s pseudoruskou alebo pseudorumunskou ornamentikou, ak sa to dá tak nazvať. Tomu hovorím vlastenectvo! Čo takto dobrať si lekcie o skutočnej slovenskej ornamentike a odeve a potom stavať kartu na tradičné dedičstvo našich otcov a materí?

    https://www.aliexpress.com/item/32921139791.html

    Ak robiť predvolebnú kampaň, tak poriadne, nezanedbať detaily? Takáto verzia nie je nič iné, iba čisté diletantstvo… Nepoučiteľní komplexne, nepoučiteľní a tvrdohlaví v detailoch. I toto je obraz volebnej kampane ďalšej politickej strany, ktorá chce opiť rožkom voličov, a možno aj preto postavila kampaň na „tradícii“.

    Alebo lepšie povedané – znásilňuje tradíciu pre politické účely.

    Ale povedzme si pravdu, nie je to nič nové. Je známe, že aj v histórii boli tradičné odevy zneužívané na  rôznu politickú a ideologickú propagandu. Nech to už bolo akokoľvek a pre čokoľvek, pospolitý ľud sa aspoň adekvátne ustrojil, či do národnych odevov /Sokolské zlety, návštevy prezidenta T. G. Masaryka a iných politikov, alebo mnoho iných udalostí/.

    Aj v tienistých dejinách Slovenského štátu sa ľudia v regiónoch patrične ustrojili tak, ako im kázali regule obce i regiónu, aj keď k udalostiam, na ktoré by sme možno radšej zabudli /návštevy prezidenta Tisa, okupácia a vstup nemeckých vojsk/. História sa opakuje, no po období, kedy by sa asi všetky vyššie postavené garnitúry o tradičný odev ani neobtreli, skôr ho zatracovali,  teraz v rámci ošiaľu naťahajú na seba hocičo, len nech je to „ľudové, tradičné, folklórne“.

    Čo na tom, že to môže byť pseudo, dokonca až cudzorodé…

    Hlavne, že heslo na predvolebnom plagáte je dostatočné dôrazné, pôsobí na city a driemajúcu národnú hrdosť. Veď tá je teraz v móde!“

    Ako vnímate používanie vzorov v spoločenskom a politickom živote vy?

     

    Mohlo by vás zaujímať…

    https://40plus.sk/podcast-magazinu-40plus-na-anchor/

    Tvárová gymnastika je bránou k mladosti

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Tvárová gymnastika je bránou k mladosti

    Už ste niekedy skúšali robiť tie čudesné grimasy? Že tomu neveríte? Že to nefunguje? Maruška Pitoňák je jasným dôkazom toho, že tvárová gymnastika funguje. Cvičí ju už 9 rokov a keď ju stretnete, nebudete veriť, že má 53 rokov.

    Tak sme ju zobrali na kus reči. Pretože okrem iného, bude Mária jednou z lektoriek nášho Víkendového Reštartu Tela a Mysle už v marci.

    Hovorí sa, že tvárová gymnastika je bránou k mladosti. Maruš, čo ťa viedlo k tomu, že si ju začala cvičiť?

    Jednoznačná odpoveď na to nie je, je to akoby cesta, na ktorej chceš robiť veci, ktoré ťa posúvajú dopredu. A láska k sebe, či cítiť sa dobre a nestratiť svoju tvár. O svoju pleť som sa začala starať intenzívne a kvalitne, až keď som stretla Mary Kay.

    Občas si pomyslím, prečo sa tak nestalo skôr. Mala som 45 rokov a v telke spomínali 6 cvikov tváre. No začala som ich cvičiť a ošetrovať pleť. Moje okolie si začalo všímať, že vyzerám stále lepšie. Nechcem aby to vyzeralo ako klišé, ale asi v tomto období je starnutie pleti viditeľnejšie. Pomysleli by ste si, že muži to zvyknú hovoriť ako kompliment, ale keď mi to začali hovoriť aj ženy…

    Postupne ma to chytilo tak, že som si začala hľadať ďalšie a ďalšie cviky. Pamätám si na moment, keď som po pár dňoch necvičenia napla tvár a zacítila slasť vo svaloch a vlastne svaly samotné. Vtedy som pochopila, že sa začínajú budovať.

    Všade som rozprávala  o tom cvičení, aj keď mnohí ľudia nechápali prečo o tom hovorím s takým nadšením. A už som nevedela prestať. A to práve v období, kedy som pracovala so seniormi a s ľuďmi s psychiatrickými ochoreniami. Videla som, ako sa psychika a starnutie vpisuje do tváre.

    Kedy si si všimla prvé výsledky?

    Denné cvičenie má skoršie výsledky, ako keď cvičíte raz za týždeň. Keďže prešlo už 9 rokov a bol to istý proces aj v pestovaní pevnej vôle cvičiť.. Hm.. A až posledných 5 rokov je to intenzívne cvičenie, myslím že je to individuálne. U mňa to bolo nadšenie, ako som hovorila, takže aj nastavenie mysle zohralo veľkú rolu. Ono tých 21 dní trvá kým sa nastavíme a myslím, že je dôležité vytrvať.

    Mladšie ženy majú väčšiu výhodu z časového pohľadu, avšak na druhej strane vyzerajú ich svaly dobre, ešte tak neochabujú. Necítia preto potrebu cvičiť, lebo si myslia,  že majú čas. Je to relatívne. Preto mám radšej to, že prevencia je naozaj ľahšia ako dobiehať niečo nenávratné. Ale aj ženy s výraznejšími vráskami majú šancu, že sa im pekne vypne pleť. Z časového hľadiska je za tým možno viac úsilia. Je to však práca na sebe, na svojej prirodzenosti, podčiarknutej sviežosťou a šťastím, ktoré vás bude napĺňať.

    Tvárová gymnastika je bránou k mladosti

    Nie je správne úplne sa spoliehať na genetickú výbavu. Je super ak je ,, dobrá“, no netreba zaháĺať ani vtedy, ale stavať na nej. A pokiaľ naši predkovia mali ,, viditeľnejšie vrásnenie“, je úžasné to podchytiť včas a pracovať na vylepšení.

    Ako často je potrebné sa cvičeniu venovať? Lebo čas nemáme skoro žiadny. Stále sa naháňame.

    Áno, v dnešnom uponáhľanom svete možno máme málo času na seba. Ale vždy sa spýtam, kedy, ak nie teraz. Na čo čakať. My ženy sa najprv staráme o deti, o manžela a kde sme my?Ale na druhej strane, ak chceme, čas si nájdeme.  Každý z nás má iný biorytmus. Niekto je aktívnejší ráno, niekto večer. Ideálne je spojiť niektoré činnosti a tak spojíme užitočné s príjemným.

    Môžeme cvičiť ráno v posteli po prebudení (avšak nie je vyčistená pleť), za volantom (pozor nie začiatočníci, ale ako spolujazdkyňa na motorke môže byť ako aktívne využitie času), večer pri sledovaní TV, i pri čítaní knihy. No najprv je dobre,  naučiť sa cviky, teda zvládnuť techniku. Na túto aktivitu by sme sa mali tešiť, či kombinovať napríklad aj s masážou.

    Čo je viac – kvalitná kozmetika alebo cvičenie?

    Tieto dve veci spolu úzko súvisia. Predstavte si, že cvičenie podporíme sérami a krémom podľa typu pleti. Cvičením prekrvujeme všetky vrstvy pokožky a zároveň dodáme pleti výživu zvonku vhodnou kozmetikou. Je to skvelé riešenie, čím sa urýchli proces spevňovania svalov a pružnosti pokožky.

    Ty si zároveň aj kozmetickou poradkyňou Mary Kay. Keď sa stretávaš s klientkami sú nachylné ísť aj na kurz a venovať sa tvárovej gymnastike?

    Áno, ženy to zaujíma. Hlavne keď hovoríme o veku, sú zaskočené… A zvyknú sa ma pýtať, čo robím s pleťou.

    Ja im odpoviem – používam Mary Kay a cvičím tvárovú gymnastiku, pretože tvárová gymnastika je bránou k mladosti. Je to moja osobná skúsenosť. Ale každá si môže vybrať. Cvičením sa dokážu odstrániť pigmentové škvrny, ale nie v každom prípade. Popraskané žilky potrebujú výživu a ochranu, ale nepohrdnú ani s cvičením.

    Na pružnosť krku je úžasné cvičenie, ale aj krémovanie je dôležité. Preto mám rada individuálny prístup ku každej žene. Je to síce zložitejšie na čas, ale kvalita je tak zaručená.

    Mnohé ženy odradí množstvo cvikov na kurzoch, preto som vytvorila iný model.

    Mám rada cviky na krk, bradu a líčka.

    Dámy, ak sa vám páči (aj) tvárová gymnastika a chcete si užiť skvelý víkend, pridajte sa: VÍKENDOVÝ REŠTART TELA A MYSLE 13.3.2020-15.3.2020 

    Rozhovor pripravila: Martina Valachová

     

    ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

    Prestaňte chudnúť, začnite žiť. Taký je hlavný odkaz trénerky, lektorky a koučky zdravých návykov Nely Sullens.

    Cigaretové ohorky sú najrozšírenejším odpadom na svete

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Cigaretové ohorky sú najrozšírenejším odpadom na svete

    Svet sa  točí okolo klimatickej krízy, média sa predbiehajú, kto napíše lepší článok a úvahy k danej téme, ľudia píšu svoje názory, zdieľajú články, diskutujú, hašteria sa, osočujú. Veľa slov, viet a súvetí bolo venovaných aj mladému dievčaťu, ktorá je permanentne v štrajku za zdravšiu planétu. Niektorí ju velebia, iní hania…ja čítam a zvažujem, rozmýšľam kde asi bude pravda.

    Tá leží asi niekde uprostred, lebo naša matička Zem už predsa zažila dobu ľadovú, dobu kamennú a podobne, a vždy si predsa poradila. No podstatou veci v tomto prípade asi nie je ani Gréta, ktorá je, či môže byť zneužitá, alebo sú jej/ich úmysly čisté, či bolo urobených množstvo vedeckých výskumov (tie sú tiež platené skupinami ľudí, ktoré hája len svoje záujmy a teda výsledky výskumu sú vždy také, aké ich chcú mať), ale faktom zostáva, že sa k Zemi správame ako najhoršia zver na tejto planéte.

    Nesprávame sa ako hostia, ale ako monopolní vlastníci.  A v tomto vidím problém ja. Predsa nepotrebujeme manuál na to, aby sme vedeli ako sa správať k prírode, aby sme si svoj domov neničili. No z konania ľudí, ako tak pozorujem, asi aj áno.

    Je množstvo  jednoduchých spôsobov,ktorými môžeme každý jeden z nás prispieť k ochrane a šetreniu našej Zeme.

    Dokonca na to nepotrebujeme ani žiadne výskumy vedcov.

    Spomeniem len pár: neplytvať vodou, potravinami, nepoužívať nadmerne lieky/antibiotiká, antikoncepciu, ktorej zostatky sa našim vylučovaním dostávajú do vôd, používať netoxickú drogériu,  čistiacu aj dekoratívnu, triediť odpad, a hlavne  – čo najmenej ho produkovať, obmedziť resp. nepoužívať jednorázové plasty. A takto by som mohla pokračovať ďalej.

    Každá jedna maličkosť pomôže a každý jeden človiečik je v tom nápomocný, aby sa vyskladala mozaika. Čo mňa doslovne vytáča, a vidím to denne všade navôkol, sú všadeprítomné nedopalky z cigariet. Vedeli ste, že cigaretové ohorky sú najrozšírenejším odpadom na svete? Nejdem rozoberať samotný akt fajčenia a jeho škodlivé účinky, nielen na zdravie fajčiarov, ani ich bezohľadnosť a arogantnosť, hoci nad nimi často krútim hlavou.

    Cigaretové špaky sú totiž absolútne všade.

    Na chodníkoch, na cestách, v tráve, na ihrisku, v lese, v horách, v jazere, na pláži, v mori, oceánoch…VŠADE!!! A keď vidím spokojného fajčiara ako si bafká svoju cigaretu, ani ju dokonca neuhasí a šľahne ju bez mihnutia oka na zem, pýtam sa sama seba, či tak doma hádžu odpadky na zem, poprípade ešte horiace, či sú takí bezohľadní iba vonku, lebo veď tam to za nich snáď niekto uprace, či nebodaj sa to rozloží…

    Argumentom fajčiarov, prečo hádžu špaky na zem, býva, že „kôš je ďaleko“. Tým „ďaleko“ je myslený kôš, ktorý sa nachádza do desiatich metrov!!! Dokonca existujú púzdra, do ktorých sa dajú špaky odložiť a neskôr vyprázdniť do koša.

    Môže nám byť jedno, že si fajčiari poškodzujú svoje zdravie (ak teda dym nedýchajú aj nefajčiari v ich okolí), no to, že znečisťujú vzduch a cigaretovými ohorkami naše okolie a planétu, by nám vonkoncom jedno byť nemalo. Základom cigariet je filter, ktorý síce vyzerá ako biela vata, no v skutočnosti je to istá forma plastu – acetát celulózy, ktorý sa rozkladá len veľmi pomaly.

    V závislosti od prostredia to môže byť 3 až 10 rokov. Najhoršie na tom však je, že tieto filtre sú plné toxínov, ktoré znečisťujú pôdu, vodné toky a škodia zvieratám a iným živým organizmom, ktoré s nimi prídu do kontaktu. Mnohé z nich obsahujú aj  zvyšky tabaku, čo vedie k znečisteniu prostredia nikotínom, ktorý je jedovatý.

    Cigaretové ohorky sú najrozšírenejším odpadom na svete.

    Odhaduje sa, že každý rok je ich odhodených až 1,69 miliárd kilogramov. Aj keď sa viac hovorí o plastových taškách, fľašiach či slamkách, ktoré sa vo svete stále častejšie zakazujú, práve cigaretové ohorky sú tým najčastejším odpadom na plážach a v oceánoch, a tým pádom aj obrovským problémom.

    Za posledných 32 rokov sa ich vyzbieralo na plážach viac než 60 miliónov. Do oceánov sa dostanú nielen z pláží, ale aj kanalizácií, potokov a riek z celého sveta. Tento odpad sa často rozpadá na mikroplasty, ktoré potom ľahko zjedia živočíchy. Vedci našli tieto mikroplasty v morských vtákoch, korytnačkách i rybách, ktoré jedia i ľudia.

    Vo svete sa síce experimentuje s výrobou zariadení na recyklovanie  cigaretových filtrov, výskumníci zasa naznačujú, že filtre v cigaretách aj tak nie sú potrebné, pretože nezabránia vdychovaniu škodlivín. Kým sa všetky inovácie a zmeny v cigaretovom priemysle naplno implementujú, môže to trvať dlhé roky.

    Preto by fajčiari nemali čakať, kým sa problematika filtrov nejako vyrieši „sama“.

    Mali ale začať ihneď od seba – správať sa zodpovednejšie, ohľaduplnejšie a premôcť lenivosť. Nielen kvôli tomu, že odhadzovaním cigariet znečisťujú ulice, ale najmä kvôli našej planéte, ktorá má kvôli ľuďom problémov skutočne dosť.

    Oli Beständig

    S diétou schudne každý, ale ako si to udržať?

    Prestaňte chudnúť, začnite žiť. Taký je hlavný odkaz trénerky, lektorky a koučky zdravých návykov Nely Sullens.

    Netrápte sa diétami a pridajte sa k nám už v marci…

    ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

    Ako si nájsť prácu po materskej

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Ako si nájsť prácu po materskej

    Mala som niečo pred štyridsiatkou, presne 37 a pol. Končila mi materská dovolenka. Firmu, v ktorej som pracovala pôvodne, medzitým zrušili. Hľadala som si teda novú prácu a pravdupovediac, nebolo mi všetko jedno. Ani nie tak kvôli veku a dvom malým deťom na krku, čo samo o sebe zamestnávateľov odradzuje, no ešte viac hralo v neprospech moje pracovné zameranie.

    Bola som totiž vyštudovaná informatička. Keď som pred piatimi rokmi opúšťala moju poslednú robotu, svet počítačov vyzeral úplne inak. Ešte sa vtedy používali dierkovacie kartičky na udávanie príkazov v dinosaurích počítačoch. Dnešné generácie si niečo také už ani nevedia predstaviť.

    Ako si nájsť prácu po materskej

    Za tých päť rokov sa však všetko zmenilo.  IT sa rozvíjalo míľovými krokmi a posunulo sa do sfér, o ktorým som nemala ani slychu ani vidu, stručne ani páru.

    Bola som ako to batoľa, čo sa práve vyšprngne na svet a z maminej ošatky si vykrúca krk a vyvaľuje zvedavé očiská na ten čudný, nepochopiteľný svet okolo neho.

    Z biedneho vrecka mamy na materskej dovolenke som zainvestovala do dvoch kurzov, aby som sa aspoň ako tak vedela orientovať na pracovnom pohovore, ktorý ma čakal. V tom čase bola práca informatikov žiadaná, ale ešte sa ani zďaleka firmy nenachádzali v takom zúfalom nedostatku odborníkov ako dnes.

    S malou dušičkou, no pevnou sebaistotou, že čo neviem, sa doučím, som predstúpila pred svojho budúceho možného nadriadeného. So zápalom som mu porozprávala, čo všetko som už robila a vedela, než som sa začala intenzívne venovať zabezpečeniu mláďat.

    Moje nadšenie zrazil jedinou znechutenou vetou: ,,Ale však vy nič neviete!“

    Snaživo som pokračovala: ,,No nejaké kurzy som nedávno absolvovala…“

    ,,Hentie?“ výsmešne ma prerušil. ,,Veď to nie je ani základ toho, čo by ste tu mali vedieť!“

    ,,Ale veď ja sa to doučím priebežne…“

    ,,Myslíte?“ ironicky povytiahol obočie.

    ,,Som si istá,“ odvrkla som a pyšne doložila: ,,A viem aj po nemecky.“

    ,,To nám je nanič, ja potrebujem angličtinu,“ znechutene odfrkol.

    Po chvíli som pochopila, že sa nedá presvedčiť.

    Vnútorne som sa nahnevala a v duchu som si povedala, že môžem kašlať na toho blbca a radšej budem rada, že tu nebudem pracovať. S mojou povahou by som to s takým nepríjemným a povýšeneckým šéfom aj tak dlho nevydržala. Prestala som ho presviedčať, aby mi dal šancu. Pred odchodom som ešte veľavravne vytiahla pripravený ekonomický týždenník. Pleskla som ho na stôl a zlostne zahlásila: ,,A ešte som počas materskej prispievala aj sem. Písala som o informatike.“

    ,,Počkajte,“ zastavil ma a pochybovačne načiahol ruku za týždenníkom.

    Zostala som stáť na polceste k dverám. Nakoniec prekvapivo zahlásil: ,,Beriem Vás.“

    Skoro mi oči z jamôk vypadli. Pomyslela som si, či to má v hlave v poriadku, veď som sa hlásila na miesto informatičky a nie redaktorky. Ako môže zopár článkov v novinách ovplyvniť moju schopnosť programovať a kódovať?

    Po detailnejšom opise práce som sa rozhodla ponuku prijať.

    Vyzeralo to jednak zaujímavo a jednak ako výzva.

    Po nociach, ledva deti zaspali, som si čítala odborné knihy. Popri žehlení som pilovala anglické slovíčka. Netrvalo dlho a stala som sa vedúcou programátorského tímu práve preto, že mi na rozdiel od ostatných ajťákov nerobilo problém napísať správu o stave projektu a podobné nevyhnutné formality, ktorých sa ostatný tak obávali.

    Zistila som, že môj šéf nakoniec nebol až taký blbec, za akého som ho spočiatku považovala. Ale až neskôr som zistila, čo mu najviac zaimponovalo na našom pracovnom pohovore. Bola to moja srdnatosť, ten oheň, ktorý som mala v očiach. Keď videl, že sa nevzdávam, neprosíkam a nenariekam.

    Viera vo vlastné schopnosti, moja bojovnosť, ale aj znalosť vecí, zdanlivo nesúvisiacich s pracovným miestom, o ktoré som sa uchádzala, spôsobili, že som nakoniec prácu dostala.

    V článku Ako získať uznanie v mužskom svete vysvetľujem, že by sme sa nemali báť presadiť vo svete mužov. Aj keď ideme na pohovor s pocitom, že nie sme adekvátne, zabudnime na pochybnosti a bojujme. Radšej sa nahnevať ako sa oplakávať.

    V mojom prípade sa nakoniec ukázalo, že som si vybrala prácu snov.

    Pravidelne som sa stretávala s najnovšími technológiami a mohla som sa doslova za pochodu učiť neustále niečo nové.

    Nikdy neviete, čo vám pri získaní vašej práce snov pomôže. Vôbec to nemusia byť len technické znalosti. Práve naopak, častokrát to je skôr o vašom charaktere a medziľudských schopnostiach.

    Od tých čias som už prežila mnohé a zistila som, že vzťahy sú jednou z najdôležitejších súčastí života. Jednak vzťahy s blízkymi, ale tiež so vzdialenejšími ľuďmi, ako kolegovia a známi. Svoje skúsenosti na túto tému som zhrnula v knihe Ako zvládnuť muža po päťdesiatke. Pomôže vám lepšie pochopiť, ako muži rozmýšľajú a čo na nich platí.

    Júlia Čížová

    Mohlo by vás zaujímať…

    ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

    Prestaňte chudnúť, začnite žiť. Taký je hlavný odkaz trénerky, lektorky a koučky zdravých návykov Nely Sullens.

    Obdobie ticha a ničnerobenia je potrebné

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Obdobie ticha a ničnerobenia je potrebné

    Sme zvyknutí robiť. Sme zvyknutí stále niečo robiť. Okolo rodiny, okolo deti, s partnerom, v práci, v domácnosti, v kuchyni s kamarátmi a iné… Ale čo sa stane keď zrazu deti tu nie sú, muž má svoj program, dom je čistý, netreba variť, nemáme chuť ísť von s priateľmi?

    Alebo priatelia nemajú čas a v práci je kľud. A to nie je otázka jednej hodiny, jedného dňa, ale predstavte si, že je to obdobie, čo trvá dlhšie. Už pri jednej hodine nevieme, čo máme robiť. Sme závislí na aktivite. Očakáva sa to od nás. Máme nastavený kód, že “musíme niečo robiť”, že “lenivosť je zlá”.

    Máme panický strach, že keď sa nás niekto opýta “čo robíš?” a my by sme povedali, že “nič”. Skúste sa zamyslieť koľkokrát ste niekomu povedali že robíte “nič”, alebo len tak oddychujte, alebo len tak meditujete?

    Alebo skúsime to inak. Kedy ste naposledy robili “nič”, alebo len tak “oddychovali”, alebo len tak “meditovali”?

    Keďže ľudské telo,  duša, myseľ a srdce sú ako baterky a ako každá iná baterka vo svete aj táto ľudská sa vybíja a potrebuje sa raz za čas nabíjať. Niektoré baterky potrebujú hodinku, niektoré dve a niektoré oveľa viac času, keďže sú veľmi ťažko skúšané.  Či ste muž alebo žena, každý z nás potrebuje obdobie ticho.

    Niektorí mi povedia, “ale veď to je nekonštruktívne”, “nič sa tam nedeje”, “je to nuda”, “trpím v tom”…

    Obdobie ticha je veľmi konštruktívne.

    Je to čas na to, aby sme sa poriadne nabili. Čas sa zamyslieť nad tým, čo v živote chceme, čo nás v živote baví, čo nás tlačí a čo s tým, akým smerom sa chceme vybrať.

    Cez obdobie ticha sa niečo deje. Je to čas, keď naše telo má možnosť konečne zrelaxovať, regenerovať, liečiť sa. Je to čas, keď aj naša duša sa môže uvedomiť a zavnímať. Máme možnosť konečne sa zamyslieť nad tým, “kto naozaj sme a čo chceme v živote a čo nás robí šťastnými.”

    Áno môže tam byť nuda.

    Keď sa nudíme, znamená to, že niečo nám neustále chýba a ženieme sa za niečím. Avšak čistú harmónia a vnútorný kľud dosiahneme vtedy, keď sa nemusíme za ničím hnať.

    Radosť zo života prichádza z nás samých. Nie z externých okolností. A keď sa konečne naučíme byť šťastní a mať radosť, len tak pre nič za nič, vtedy dosiahneme najvyššiu slobodu a nezávislosť. Všetko ostatné sa stane čerešničkou na torte, lebo tortu sme si upiekli sami.

    Trpíme v období ticha?

    Úprimne? Áno! A preto od neho neustále utekáme. Toto obdobie je ako zrkadlo. Konečne nám dáva možnosť vidieť svoju realitu. Je to ticho, v ktorom konečne máme možnosť počuť svoju dušu a svoje srdce a nie vždy, to čo počujeme, je nám príjemné. Je to obdobie transformácie, obdobie zmien, je to čas uvedomenia si.

    Nechajme sa týmto tichom inšpirovať.

    Nemusíme rozmýšľať, nemusíš vlastne nič, nechajme tento čas nech plynie a veci prídu samé. V angličtine sa hovorí: “let Go and let God” čo znamená “pusti a nechaj Boha” či vesmír, či ištinkt, alebo intuíciu, alebo moje vyššie ja (nech “Tomu” akokoľvek hovoríš).

    Darina Szabo

    Autorka je lektorka a terapeutka

    Mohlo by sa vám páčiť…

    Prestaňte chudnúť, začnite žiť. Taký je hlavný odkaz trénerky, lektorky a koučky zdravých návykov Nely Sullens.

    ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

    Trvalo to tri roky, ale som tu, o pár kíl ľahšia, s krásnou pleťou a ešte k tomu pribudli pozitívne vedľajšie efekty

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Trvalo to tri roky, ale som tu, o pár kíl ľahšia, s krásnou pleťou a ešte k tomu pribudli pozitívne vedľajšie efekty

    Trvalo to tri roky, ale som tu, o pár kíl ľahšia, s krásnou pleťou a ešte k tomu pribudli pozitívne vedľajšie efekty

    Ak od liečivých rastlín očakávate efekt ružovej tabletky, pokojne na ne zabudnite a vráťte sa späť do lekárne obnoviť zákaznícku kartičku a pokračujte v zbieraní bonusových bodov.

    Zvykli sme si všetko merať a skúmať vo veľkých laboratóriách, ideálne amerického pôvodu. Pokiaľ daný medikament nemá rozbor na mikromolekuly s výpočtom pozitívnych účinkov a kvalitnú reklamu na všetkých sociálnych sieťach, v tom najlepšom prípade v súkromných televíziách počas prime time, ani oň nezavadíme.

    V zásade sme v danej problematike rozdelení na dve základné skupiny.

    Prvou, majoritnou, sú tradiční odporcovia všetkého prírodného a vyznávači tabletkových foriem vitamínov a prvej pomoci do pätnásť minút.

    Títo o informácie o prírodných cestách zdravia ani len nezavadia, v horšom prípade si čo to prečítajú a zahejtujú si, prípadne hodia posmešný komentár.

    Druhou skupinou ľudí sú zas tradiční vyznávači všetkého prírodného – strava, životný štýl, liečba.

    A v každej tejto skupine zas nájdete ľudí s rôznou úrovňou a intenzitou presvedčenia.

    Pravda je niekde uprostred…

    Myslím, že žiadny extrém nie je dobrý a zároveň každý človek má jedinečný organizmus, náturu a zmýšľanie. Zmýšľanie. Jedno, čo sa tu masívne vytráca, je sedliacky rozum. Naučili sme sa čítať (letáky a reklamné blogy) a zabudli sme pozorovať, skúšať a vytvárať si vlastný názor.

    Ako sa zbaviť migrény bez liekov?

    Viete, čo robím ja, keď dostanem migrénu? Nič. Žiadna tabletka, len horúca voda, prípadne kamilkový čaj alebo čaj z rimbaby ako prvá pomoc. A pokoj na lôžku. A verte mi, že je to utrpenie niekedy aj na dva dni, ktoré by som si mohla zahnať čarovným prútikom – tabletkou.

    Lenže ja tam ležím a nechávam si odpykať všetky svoje hriechy – nesprávna strava, ktorá mi prekyslila organizmus, prehnané myšlienky, ktoré mi prehriali softvér, neprimerane rýchle pracovné tempo. A tam v tej posteli si sypem popol na hlavu a zastavujem sa. Na ľútosť som zabudla, je zbytočná, skôr si ponadávam a následne zase zvýšim dávky pokory do žíl.

    Takto nejako prebieha u mňa proces liečenia tela. Keď náhodou dôjde na moje závislácke chute na silné presso, ktoré mi spôsobuje po pár dňoch pitia úžasnú migrénu. Tak si len spomeniem na svoje posteľné scény a je po závislosti. Chce to aj kus sebalásky.

    Keby fungujem ďalej s kávou, lebo veď koľko je už testov a dokázateľných výsledkov, aká je zdraviu prospešná (ste si tým istí? Veď aký krásny biznis sa s ňou robí – určite je to všetko zamerané na zdravie ľudí, nie na peniaze?). No ktovie, kam by sa moje telesná schránka prepracovala v kombinácii káva plus tabletky?

    Ale vráťme sa späť k bylinkám a liečivým rastlinám

    Milujem ich. Zbierať, sušiť ich, pripravovať limonády, čaje, tinktúry, masti. Pretože mi pomáhajú. Nie, neliečia ma, ale pomáhajú mi odstraňovať príznaky mojich problémov, dávajú mi čas na to uvedomiť si, kde je problém a napraviť ho. Zmeniť pohľady na veci v živote, vyliečiť si nefunkčné vzťahy, vytvoriť si správne stravovacie návyky. A mnoho iného. Sú schopné zregenerovať oslabené orgány či boľavé končatiny. Ale liečebný proces nechávajú láskavo na mne.

    Dám vám krásny príklad. Mám isté zdravotné problémy súvisiace s tráviacim systémom, „podedené“ z otcovej strany. Zopár symptómov máme spoločných a pár z nich nie, preto akože nespadáme do rovnakej diagnózy. Môj ocino na to berie dva druhy tabliet, ja som upravila jedálny lístok a kopec nielen stravovacích návykov.

    Trvalo to tri roky, ale som tu, o pár kíl ľahšia, s krásnou pleťou a ešte k tomu pribudlo zopár pozitívnych vedľajších efektov navyše.

    Keď som otcovi predostrela, že to ide a ako by mohol dosiahnuť želaný stav, mávol rukou a pokračuje vo svojej tabletkovej púti, lebo veď doktori vedia, čo robia a on sa nevzdá svojich obľúbených jedál, ktoré mu celý život nerobili problém, tak prečo teraz áno. OK, je to jeho voľba.

    Takže, priatelia, cesta existuje, je však výsostne vo vašich nohách. Základ je vziať svoj sedliacky rozum a zodpovednosť za seba do hrsti.

    Držím nám palce!

    Martina Oboňová

    Katarína Málková, jazyková korektorkaKorektúry: Katarína Málková

    Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

    Mohlo by vás zaujímať…

    Syndróm prázdneho hniezda – radí psychológ Martin Miler

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Syndróm prázdneho hniezda – radí psychológ Martin Miler

    Syndróm prázdneho hniezda – radí psychológ Martin MilerSyndróm prázdneho hniezda - radí psychológ Martin MilerMožno sa blížite k 50ke a vaše deti odrástli. Hľadajú si vlastné uplatnenie a cestičky, ako sa v živote uchytiť. Zariaďujú si prvé bývanie, zakladajú rodiny. Skrátka odchádzajú z domu.

    Syndróm prázdneho hniezda – radí psychológ Martin Miler

    Už nemusíte robiť ráno desiatu. Ani sa postarať o úhradu krúžkov. Dokonca už nemusíte zariaďovať tých milión vecí, ktoré na vás dlhé roky číhali a nepustili. Zrazu máte viacej času.

    A vtedy to prichádza. Uvedomenie si, že nastáva zmena. S ňou sa často vkráda do života aj  syndróm prázdneho hniezda. 

    Martin, stretávaš sa vo svojej praxi často s ľuďmi, ktorí sa akoby strácajú, keď im odídu deti z domu?

    Hľadám v pamäťových komôrkách môjho mozgu a zisťujem, že nemám v nich práve veľa klientov, ktorí by boli prišli priamo s tým, že im odchádzajú/odišli deti a oni nevedia čo ďalej. 

    Na druhej strane, mal som, aj mávam veľa takých, ktorí nevedia čo ďalej, a keď sa trochu poobzeráme v ich živote, zistíme, okrem iného, aj to, že deti odišli. Niekedy nie definitívne, možno ešte stále študujú napríklad v zahraničí, ale doma už nie sú. 

    Ich domovy sa vyprázdnili a oni/ony majú pocit, že ich životy tiež. Ako som povedal skôr, nie vždy je to zrejmé na prvý pohľad. Často sa to kombinuje s partnerskou nespokojnosťou, pracovnou vyťaženosťou, osobným nenaplnením a podobne.

    Prečo sa to vlastne deje? Myslím tým pocit akéhosi prázdna. Veď môžeme byť radi, keď sa deťom darí a vedú samostatný život…

    Na to sa mi hodí môj obľúbený príklad z filmu Vykúpenie z väznice Shawshank. Postava, ktorú hra Morgan Freeman, je tuším po vyše tridsiatich rokoch prepustená z väzenia a pracuje v miestnom supermarkete a do listu sa zveruje svojmu priateľovi s takouto ťažkosťou:

    „Dnes mi šéf zase vynadal, keď som za ním prišiel s otázkou či sa môžem ísť vycikať, vraj čo za ním chodím s takými vecami, mám rovno ísť a hotovo. 

    Lenže, ja keď sa neopýtam a nedostanem povolenie, tak sa nevycikám.“ (netvrdím, že je to presný citát, ale zmysel by mal sedieť) Čím to je? 

    Tým, že tridsať rokov musel robiť niečo, čo my ostatní nepovažujeme za bežné, on (resp. jeho mozog) sa to natrénoval tak dobre, že už nedokázal fungovať bez toho, aby dostal povolenie. 

    Niečo podobné sa môže diať aj rodičom, hlavne takým, pre ktorých boli deti hlavnou, nebodaj jedinou náplňou života. Keď odídu, tak im chýba to, pre čo žili.

    Vieme, že keď sme mali menšie deti, tak sme boli absolútne ponorení do rutiny a povinností. Môže byť problém práve tu? Že zrazu nastane v istej oblasti života prázdno, ba až pocit nepotrebnosti?

    Áno, v podstate, to je ten tréning, o ktorom som hovoril pred chvíľou. Čím naplníme svoj život, tým žijeme a keď sa náplň stratí, my sa môžeme cítiť stratení a nepotrební. 

    Ja za seba, a myslím, že aj za moju manželku, môžem povedať, že deti nám veľmi výrazne zaplnili naše životy. Náš prvý syn dokonca viac, než sme si v tej chvíli vedeli predstaviť a nebola to vtedy žiadna sranda. 

    Chvíľami sme mali pocit, že možno to ani neprežijeme, ale prežili sme. Vtedy sa naše mozgy museli zmeniť a nastaviť na to, že teraz je niekto iný dôležitý. Aj v tom je vidno úžasnú schopnosť našich mozgov adaptovať sa na prostredie, v ktorom sme.

    V minulosti žili viaceré generácie pod jednou strechou. Sú nejaké štúdie, ktoré potvrdzujú alebo vyvracajú plusy žitia vo viacgeneračných domoch? V akejsi užšej rodinnej komunite?

    Priznám sa, že neviem o takých štúdiách, takže ťažko mi je sa k tomu vyjadriť z tohto pohľadu. Zároveň je isté, že v minulosti ľudia žili v istom zmysle bližšie k sebe. Čo vieme s istotou povedať je, že v minulosti žilo viac ľudí na vidieku ako v mestách. 

    A aj dnes vieme, že život na vidieku je predsa len, takpovediac, komunitnejší. Ľudia sú si bližšie so všetkými negatívami aj pozitívami, ktoré to so sebou nesie. Dnes žije väčšina ľudí v mestách a tam je oveľa anonymnejší život, opäť s plusmi aj mínusmi. 

    A čo sa týka viacgeneračného spolužitia v minulosti, tak išlo väčšinou skôr o nutnosť, než o voľbu. Samozrejme, ak takéto spolužitie bolo funkčné, tak mali ľudia okolo seba tých najbližších, ktorých mali radi. 

    Na druhej strane, ak takéto spolužitie nefungovalo, tak to bolo často peklo na zemi. Myslím, že aj v literatúre by sme našli zopár príkladov.

    Čo radíš ľuďom, ktorí sa nevedia vyrovnať s novou situáciou? Existuje nejaký „základný návod“? Myšlienková mapa?

    Vo svojej práci ľuďom väčšinou priamo neradím. Tkanina života je podľa mňa zložitejšia, než aby sme na ňu dali len tak akúsi záplatu. Je lepšie porozumieť jednotlivým vláknam a tie postupne ošetriť. 

    Ale tu v písmenkách si môžem dovoliť povedať, čo môže pomôcť. Tých, ktorí už majú doma prázdne hniezdo a cítia to ako ujmu v tejto chvíli, najprv nepoteším, lebo ak mám poradiť, tak by som poradil prevenciu. 

    Teda hneď, ako je to len možné, vráťte sa popri starostlivosti o svoje deti k svojmu vzťahu. Áno, k tomu mužovi či žene, s ktorým/ktorou tie deti máte. Lebo ten vzťah je to, prečo sú aj tie deti a ten vzťah by nám mal ostať, aj keď deti odídu. 

    Druhá vec je, vráťte sa ku svojim koníčkom a ak ich nemáte, tak hľadajte, čo vám sily stačia. Samozrejme, robte prácu, ktorú máte radi, ktorá vás baví. Keď sa toto všetko deje priebežne, tak náraz odchodu nie je väčšinou taký dramatický. 

    No a ak ste to nestihli priebežne, a už ste v tom, tak v podstate robte to isté. Buďte zhovievaví a doprajte svojmu a partnerovmu mozgu čas, kým sa natrénujú a adaptujú v nových podmienkach.

    Rozhovor pripravila: Martina Valachová

     

    Aj vy ste si naložili plný fúrik predsavzatí?

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Aj vy ste si naložili plný fúrik predsavzatí?

    Začiatok roka je ako cesta na výlet. Vždy mám pocit, že na výlete bude čas plynúť inak, že toho stihnem viac prečítať, napísať, namaľovať aj uháčkovať.

    A tak si veziem šesť kíl zápisníkov, desať kíl kníh, tri rozháčkované projekty (keby dačo) a päť a pol kila farieb, farbičiek a papierov. Kto ma lepšie pozná, vie, že už štvrtý rok sa raz týždenne niekam presúvam. Raz sem a potom zase tam.

    Furt som na nejakom presune, z domu do domu, chvíľami mám pocit, že som stále na ceste. S ruksakom a štyrmi príručnými taškami si nesiem svoje idealistické nastavenie a stokilovú batožinu.

    No a potom príde realita.

    Pretože na novom mieste alebo na výlete čas plynie presne tak isto, ako doma. A niekedy dokonca aj rýchlejšie. A tak nestihnem ani o chlp viac, ako by som stihla doma.

    Ale našťastie som idealistka a je to vo mne veľmi hlboko. To len tak niečo nevykorení. Nevzdávam sa a znovu si balím zápisníky, farby, nedokončené projekty, neprečítané knihy a rukopisy. Lebo tu a tam nastane v čase diera a ja stihnem niečo prečítať, napísať, namaľovať.

    Začiatok roka je ako cesta na výlet. Aj vy ste si naložili plný fúrik predsavzatí, čo tento rok so svojím životom spravíte? A keď sa teraz pozriete ponad plece na uplynulý mesiac, tak máte pocit, že sa vám toho zase až tak veľa nepodarilo?

    Nezúfajte!

    Máte pred sebou ešte celý rok! Presne tristotridsaťtri dní!

    Ešte stihnete schudnúť do plaviek, jesť menej cukru, napísať a vydať knihu, naučiť sa nový vzor pletenia, viac oddychovať a viac jesť doma, hrať spoločenské hry s deťmi, maľovať akvarelovými farbami a naučiť sa nový cudzí jazyk.

    Na výlete a pri plnení snov (a predsavzatí) je nám lepšie, keď v tom nie sme sami. Spravte každý týždeň aspoň jeden krok k svojmu lepšiemu ja. Prihláste sa na nejaký kurz alebo si kúpte permanentku do fitka, kúpte si príručku alebo sa prihláste do knižnice.

    Prečo?

    Pretože tam všade nájdete spriaznené duše, ktoré sú tiež na výlete. Budete sa navzájom podporovať a povzbudzovať. Naozaj to funguje, vidím to na mojich workshopoch a v autorskej podpornej skupine. Cítila som to v mastermind skupine. A vnímam to aj na pravidelných kreatívnych raňajkách, na ktorých sa stretávame s mojimi tromi tvorivými priateľkami.

    Je zvláštne, že na sebe pokrok vnímame málokedy. Sme k sebe kritickí a nič nám nie je dosť. Ale pohľad zvonku mnohokrát prezradí, že sa posúvame. A svojím progresom, akokoľvek malý a bezvýznamný sa nám zdá, vieme povzbudiť a motivovať niekoho iného.

    Skúste to. A ja si idem pozrieť nejaký kurz akvarelu pre totálnych začiatočníkov. Pretože moje tohtoročné predsavzatie vonia ako nová kniha a sú v ňom obrázky.

    Soňa Borušovičová

    Autorka je lektorka a vedie Literárny dom

    Foto: Gabriela Teplická

    Apropo – dali ste si predsavzatie Schudnúť? Neprehliadnite…

    Prestaňte chudnúť, začnite žiť. Taký je hlavný odkaz trénerky, lektorky a koučky zdravých návykov Nely Sullens.

    Lietanie s nízkonákladovými spoločnosťami – Batožina

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Lietanie s nízkonákladovými spoločnosťami – Batožina

    Nízkonákladovky šetria, alebo skôr zarábajú, na batožine. Lebo keď si kúpite letenku v najlacnejšom variante, tak máte možnosť zobrať si so sebou iba malú batožinu. A pod malou batožinou nemajú na mysli malý kufor, ako si väčšina ľudí myslí.

    Malá batožina v ponímaní nízkonákladoviek je malý ruksak, aký decká nosia do školy. Je to veľkosť väčšej kabelky, proste malá batožina, ktorá sa zmestí v lietadle pod sedadlo. A iba jedna batožina! Čiže žiadne také, že si k tej taške chcete zobrať aj kabelku. Nie, len jeden kus batožiny.

    Presné rozmery si nájdete na stránke každej nízkonákladovky. A kontrolujú to, tak bacha! Ale čo som zatiaľ vypozorovala, tak kontrolujú hlavne kufre s kolečkami. A ak máte väčší rozmer, tak si priplatíte. Pokiaľ sa budete spoliehať, že nejak prejdete a nezaplatíte si väčšiu batožinu vopred, tak vás skasírujú priamo pri boardingu (nastupovaní do lietadla).

    Ja cestujem s ruksakom, je mi to pohodlnejšie a hlavne ešte nikdy som nemala problém prejsť s ruksakom. Aj keď teda riadne presahuje limity malej batožiny.

    Lietanie s nízkonákladovými spoločnosťami – Batožina

    Ide o to, že ruksak je mäkký, takže sa predpokladá, že sa dá jeho tvar a veľkosť prispôsobiť, kdežto tvrdé kufre zaberajú miesto a nehnete s nimi. Takže ak si chcete zobrať viac batožiny a neplatiť za to, berte ruksak.

    Ak sa však ani nepohnete bez svojho ružového srdiečkového kufra, máte viac možností ako si ho s sebou zobrať. Napríklad si kúpite priority boarding. Tu okrem prednostného práva nastúpiť do lietadla si môžete so sebou zobrať druhý kus batožiny a to už vo väčšom rozmere. Napríklad ten malý kufor, čo zväčša ľudia nosia do lietadla. Veľkosti a hmotnosť nájdete na stránke spoločnosti.

    No a ďalšia možnosť je kúpiť si podpalubnú batožinu. Tú odovzdávate na prepážke (check in) a dajú vám ju do lietadla, takže ju neberiete na palubu.

    Dobre si premyslite, akú batožinu potrebujete a ktorý variant vám vyhovuje.

    Tu totiž nízkonákladovky dosť zarábajú – na tých, ktorí sú prehnane opatrní a kupujú batožinu, ktorú vlastne ani nepotrebujú, alebo na tých, čo nevedia, že za väčšiu batožinu treba platiť a zúčtujú ich pred nástupom do lietadla. Vtedy je poplatok oveľa vyšší, ako keby ste si batožinu kúpili vopred.

    Batožinu si viete dokúpiť priamo pri kúpe letenky, pri check-in alebo aj hocikedy medzitým. Ak chcete priority, odporúčam kupovať čo najskôr, lebo veľa ľudí využíva túto možnosť, je to najlacnejší variant ako si zobrať so sebou väčšiu batožinu a zvykne sa vypredať, majú len obmedzený počet priority .

    No a nakoniec nám ostali sedadlá.

    Tu je tiež možnosť, ako nechať nízkonákladovke nejaké „peňáze“ navyše. Lebo pokiaľ cestujete aspoň dvaja a chcete sedieť pri sebe, tak pokiaľ si to nezaplatíte, tak vám garantujem, že vedľa seba sedieť nebudete.

    Pri check in máte možnosť vybrať si sedadlá, samozrejme, že za ne musíte platiť. Najdrahšie sú vždy miesta pri únikových východoch, lebo tu je viac miesta na nohy. Pokiaľ nechcete platiť, tak preskočíte možnosť zvoliť si sedadlo a systém vám náhodne priradí nejaké miesto.

    A keď budete robiť check-in naraz pre dvoch či viacerých, tak každý bude sedieť inde, proste tak to majú nastavené, aby ľudí “donútili” kúpiť si MIESTENKY na sedadlá. Ako sa to dá obísť, ale nie vždy to musí vyjsť? Urobíte check-in iba jednému človeku, dáte možnosť náhodného sedenia, to je zadarmo.

    Potom hneď urobíte check-in pre druhého a tomu vyberiete sedadlo vedľa toho prvého. Čiže zaplatíte len jedno sedadlo, ale budete sedieť vedľa seba. Toto sa dá zrealizovať pokiaľ cestujete dvaja a robíte check-in hneď na začiatku, kedy je ešte dostatok voľných miest, lebo sa môže stať, že nebude voľné miesto vedľa toho prvého.

    Píšem ako Tatar, ale hádam ste pochopili: – )

    Ja osobne nemám nič proti tomu, ak nás systém rozsadí, veď budete spolu po pristátí, tú chvíľu vydržím aj sama. Ešte je možnosť požiadať človeka, čo si sadol vedľa vás, či sa nechce presadiť a vymeniť si miesto s vašim spoločníkom. Toto občasne využívame a ešte nikdy sa nám nestalo, že by nesúhlasili.

    Len treba trochu toho človeka odsledovať, že či by súhlasil, lebo možno má blízko seba svojho spolucestujúceho, alebo vyzerá dosť odmerane. Proste treba vyhodnotiť situáciu a vyskúšať…

    Pokiaľ cestujete s deťmi, nemusíte sa báť, v tomto prípade dávajú vždy dieťa na vedľajšie sedadlo k dospelému, ani za to netreba platiť.

    Lucia Lulu Krutá alias Lulu z Honolulu

    Autorka je fotografka a cestovateľka

    Mohlo by sa vám páčiť…

    ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

     

    Tanec ako povinná výbava muža

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Tanec ako povinná výbava muža

    Plesová sezóna je v plnom prúde a keďže ma čaká viacero spoločenských udalostí, zaspomínala som si na udalosť spred roka. Vtedy som sa ocitla na spoločenskej zábave, kde neboli ľudia so svojimi partnermi. Sála bola plná a veľká časť zábavychtivých sa krútila v rýchlom rytme moderného tanca.

    Keď však zazneli pomalé tóny a bolo treba vytvoriť páry, u mnohých mužov opadol záujem tancovať.

    Videla som namrzené priateľky, že muži zostali sedieť na mieste a nepožiadali ich o tanec. Vedela som, čo prežívajú. Poznala som túto situáciu veľmi dobre. Navyše s mojou výškou 1,8 metra nebolo ľahké najmä v minulosti nájsť si tanečného partnera. Tých, čo boli počas školských čias vyšší ako ja, bolo ako šafranu a ľahko ich rozchytali aktívne spolužiačky.

    Keďže rada prenechávam aktivitu mužovi, dôstojne a so všetkou hrdosťou som niekedy márne čakala, kým sa nejaký tanečník rozhodne prejaviť galantnosť a požiada o tanec. Preto som rozumela rozčarovaniu mladých dám, že prítomní muži nemali guráž tancovať s nimi na párové tance.

    Vnímala som aj sklamanie týchto žien, keď uplynuli na zábave už dlhé hodiny a  muži si najprv museli poriadne vypiť, aby sa k tancu vôbec odhodlali, no ženám sa už potom akosi nechcelo. Pretože ako sa hovorí: žena nevie, čo chce, ale muž jej má pomôcť objaviť to. Má sa teda spýtať, či chce tancovať a nechať ju rozhodnúť sa.

    Veľa v tomto smere zohrávajú očakávania do budúcnosti a tie nás deformujú.

    Kto očakáva a nedočká sa, zažíva sklamanie a ľútosť, že sa mu jeho túžba nesplnila. Keď som prestala v tomto smere čokoľvek očakávať, mala som to šťastie, že za posledné roky ma na takejto zábave vždy niekto príjemne prekvapil a dobre ma vytancoval.

    Postupne som svoj postoj posunula ešte o kúsok ďalej. Mám rada tanec v páre, ale ešte radšej tanec samotný. Nebudem predsa nešťastná sedieť v kúte preto, že sa chlapom tancovať nechce, že nemajú odvahu a nevedia prekonať akúsi vnútornú bariéru.

    A tak som si spoločenskú udalosť užívala na parkete so skupinou žien a na indispozíciu mužov, ktorá zjavne spočívala v niečom inom ako vo fyzickej neschopnosti, som skrátka nemyslela. Vedela som, že je to ich strach zo zlyhania a strach z odmietnutia. Ak je však muž skutočným mužom, nemôže mať strach zo zlyhania, lebo ak požiada ženu o tanec, vlastne plní jej dievčenský sen.

    A zlyháva jedine vtedy, ak sa k tomu kroku neodhodlá. A ak je muž ozajstným mužom, nemôže mať strach z odmietnutia, lebo jeho sila pramení z jeho samotnej ponuky viesť ženu, ktorú si vybral. Tým, že ju žiada a súčasne jej ponecháva právo voľby, jej ukazuje, že je kráľovnou, ktorej dáva všetku svoju pozornosť.

    Pred tridsiatimi rokmi sa pokladalo za nutnosť, aby sa mladí ľudia naučili v spoločnosti hýbať do taktu hudby. Sama som absolvovala na strednej škole „venček“ a bola to zaujímavá životná skúsenosť. Už tam bolo vidieť, že niektorí si tanec užívali, iní priam trpeli. Tí, ktorí tanec odmietajú doteraz, si často nechcú priznať, čo je v skutočnosti za tým.

    Dnes sa táto povinnosť vedieť tancovať zmenila na možnosť a výsledok je taký, že mnohí mladí muži doteraz nezažili príležitosť, kedy môžu svoje strachy v tomto smere prekonať. A keďže túto situáciu nezažili, nevedia precítiť, aké to je vziať do tanca ženu, ktorú majú radi, vážia si ju alebo im je akýmkoľvek spôsobom blízka.

    Pri mojom poslednom spoločenskom tanci som zažila zaujímavú skúsenosť.

    Ak si ženu trúfne požiadať o tanec počas dlhého večera jediný muž, nie je to o nedostatku tej ženy. Je to o frekvencii, ktorú žena vyžaruje a s akou si muža s ktorým rezonuje, k sebe pritiahne.

    Tanec ako povinná výbava muža

    Nie je podstatný spoločenský alebo dokonca ani výškový rozdiel, je to o charizme, odvahe a vnútornej sile toho muža, ktorý je ochotný ženu viesť. A to sú hlboké zistenia.

    Pochopila som, že muž je v tanci ako rám, ktorého úlohou je držať obraz a starať sa o to, aby krásne vynikol. Najlepšie, čo žena pre to môže urobiť, je byť sama sebou. Žena je teda obrazom, ktorý zdobí svet svojimi farbami a muž potrebuje niekoho, kto prinesie do jeho života viac farieb a emócií, niekoho, koho môže chrániť, aby sa cítil silný a užitočný.

    Iba takému mužovi sa žena nechá viesť. Pretože tanec v páre je vlastne skrytá reč dvoch duší.

    Zora Vypušťáková

    Mohlo by sa vám páčiť…

    ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

     

     

     

    Prišla na Slovensko pracovať a ostala tu žiť

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Prišla na Slovensko pracovať a ostala tu žiť

    Maria Hrvatic, pochádza z Chorvátska, z mesta Záhreb. Na Slovensko prišla v roku 2012 kvôli práci vo firme IBM. Pretým pracovala v IBM v Záhrebe, avšak jej pozíciu tam zrušili a presunuli ju na Slovensko. Mária prišla na Slovensko pracovať a ostala tu žiť.

    „Osobne som na Slovensko prísť nechcela, ale pre zamestnanosť a kariéru som si povedala, že vydržím 6 mesiacov alebo max. rok“, hovorí Mária a my sme ju vyspovedali.

    Aké boli tvoje začiatky Maria?

    Začiatky v Bratislave boli ťažké. Nikoho som tu nepoznala, nevedela som ani slovo po slovensky, nikdy predtým som tu nebola, ani ako turista. Prišla som sama autobusom so 4 kuframi, ktoré mali dokopy určite viac kíl ako ja.

    Navyše Chorvátsko v tom čase nebolo v EÚ, a preto môj príchod na Slovensko a prvé dva roky boli pre mňa nekonečným zdĺhavým procesom. Prvé tri dni na Slovensku som strávila na cudzineckej polícii od 5 ráno do 3 poobede. Tri dni po sebe!

    Mala si zabezpečené ubytovanie?

    Ako občan krajiny mimo EÚ máte kopec ťažkostí – odmietajú vás majitelia bytov, odmietajú vás banky, mobilní operátori, požičovne áut, resp. požičovne všetkého druhu.

    Takže bežné veci ako nájsť si ubytovanie, založiť si účet v banke a zriadiť si slovenské číslo bolo neľahkou úlohou a stálo ma to oveľa viac úsilia a peňazí ako bežného občana EÚ.

    Našťastie od roku 2013 je Chorvátsko v EÚ a môj život je odvtedy oveľa jednoduchší.

    Administratíva je jedna vec, ale čo priatelia? Nechýbali ti  na začiatku sociálne kontakty?

    Tak musím povedať, že socializácia na Slovensku nebola ľahká, keďže som už bola dospelý človek s dlhou pracovnou dobou a nie študent na výmennom pobyte, ktorému stačí socializácia na intráku a diskotéke.

    Vo firme, v ktorej som pracovala, sa rozprávalo po anglicky. Slovenčinu bolo počuť iba na WC a vo výťahoch. Ja som sa ju naozaj chcela učiť, ale nebolo veľmi kde. Nerozumela som ničomu, nemohla som ísť na jógu, vybaviť si lekára.

    Veľa Slovákov si myslí, že chorvátčina a slovenčina sú si veľmi podobné, a že sa hneď dá porozumieť. To je však veľmi mylná a nadnesená predstava. Je iné prísť na dovolenku a objednať si pivo na pláži a iné ísť si vybavovať veci na cudzineckú políciu.

    To nezvládne ani ten najšikovnejší talent na jazyky bez samotného učenia sa jazyka. A navyše slovenčina je jeden z tých jazykov, na ktorý potrebujete aspoň 3 roky učenia sa z kníh (nestačí iba konverzácia), aby ste prišli na úroveň C1 ako mám teraz ja.

    Pre plnohodnotný život na Slovensku potrebujete mať vysokú úroveň slovenčiny, so základmi si tu kamarátstva nevybudujete ani nevybavíte úrady a ani nevybudujete úspešný business.

    Chorvátska mentalita je je veľmi otvorená v porovnaní so slovenskou a vytváranie kontaktov a kamarátstiev bolo veľmi ťažké. Slováci podľa môjho názoru žijú v uzavretých skupinách a málokedy sú ochotní niekoho k sebe pripustiť v dospelom veku.

    Okrem mužov, ktorí mali v záujme so mnou flirtovať, sa so mnou málokto bavil. To ma strašne bolelo. Začala som byť kvôli tomu depresívna a hľadala som spôsoby, ako z toho von.

    No to asi nebolo ľahké. Ale asi sa podarilo, keďže si tu už roky…

    Nuž cítila som sa nielen depresívne, ale aj sama. Prvý mesiac bol fajn, ale potom som si uvedomila, že mi nikto nerozumie a nemám sa s kým porozprávať. Vedela som, že je tu viac ľudí ako ja, tak som začala organizovať stretnutia s ďalšími cudzincami, aby sme sa mohli vzájomne podporiť alebo aj zabaviť aj poľutovať..

    Takto vznikla organizácia Internationals Bratislava, ktorá organizuje medzinárodné podujatia, kde sa prepájajú cudzinci so Slovákmi.

    Na začiatku chodilo na tieto naše podujatia naozaj len niekoľko ľudí.  Objednali sme si v podniku stôl a tam sme sa zhovárali.  Najskôr som to robila pre seba a kolegov z môjho poschodia firmy, no postupne sme začali rásť.

    Prišli ďalší kolegovia z iných poschodí, potom cudzinci z iných firiem a nakoniec aj Slováci. Ľuďom sa táto myšlienka páčila. Z malej skupinky 20 ľud vznikla za niekoľko mesiacov tisícka. Dnes je nás okolo 25 tisíc . Keď komunita začala rásť, začala som organizovať  väčšie akcie, výlety, diskotéky.

    To znie super, rozmýšľam, že sa pridám… Čo všetko robíte?

    Organizujeme najmä bilingválne udalosti (angličtina-slovenčina). Chceme, aby rozumeli aj cudzinci z iných krajín, ktorí nevedia po slovensky, ale aj Slováci. Robíme biznis, športové podujatia, diskotéky, tvorivé dielne, prednášky, kurzy varenia atď. Je toho naozaj veľmi veľa.

    No a potom riešime, keď cudzinec príde s problémom. Buď mu pomôžeme, alebo nájdeme inú organizáciu, ktorá to zvládne lepšie a rýchlejšie ako my.

    Pri prvých eventoch som vôbec nerozmýšľala nad tým, že by ma to raz mohlo aj živiť. Po úvodných stretnutiach som založila občianske združenie, no z neho som nemala žiaden zisk.

    Keďže som stále pracovala v IBM, bolo pomerne náročné zosúladiť môj osemhodinový pracovný čas s aktivitami, ktoré súviseli s Internationals. Rána, večere, víkendy či dokonca aj obedné prestávky v práci som mnohokrát venovala organizovaniu vecí pre Internationals.

    Obetovala som tomu podstatnú časť môjho voľného času a všetko som to robila v podstate zadarmo. Dnes si však myslím, že práve vďaka tomu sa mi podarilo získať mojich prvých klientov.

    A potom sa to stalo? Dala si výpoveď, odišla si z korporátu (sen skoro všetkých) a začala podnikať?

    Áno. Keďže intenzita mojich aktivít spojených s Internationals narastala, v roku 2016 som sa rozhodla založiť firmu, Internationals Bratislava s.r.o. . Firma začala zaberať väčšinu môjho dňa a ja som musela pristúpiť k náročnému rozhodnutiu.

    Po siedmych rokoch som sa rozhodla zanechať moju kariéru v IBM a začala som sa plnohodnotne venovať mojej firme.

    Po odchode z IBM som však musela mnoho vecí zmeniť lebo som nemala finančné zázemie.  Z pekného bytu z centra Bratislavy kde som bývala sama som sa presťahovala do Petržalky, kde som žila v zdieľanom byte.

    Žila som tam s ďalšími 7 ľuďmi, na čo som nebola zvyknutá. Na zhruba päť mesiacov som sa ocitla v úplne inej situácii, nemala som ani čas a ani peniaze na veci, na ktoré som bola zvyknutá. Dá sa povedať, že v tom čase môj životný štandard spadol aspoň o tri úrovne nižšie.

    Vždy som však verila, že mám svoju víziu a cieľ, ktorý chcem naplniť a preto som sa nikdy nevzdala.

    Dnes po skoro štyroch rokoch môžem povedať, že  som sa vrátila na „pôvodnú životnú úroveň“, ktorú som mala s korporátnym platom. Išlo to veľmi pomaly a postupne.

    Ty ale aj učíš pokiaľ viem…

    Popri organizovaní rôznych podujatí som pre veľký dopyt začala doučovať chorvátčinu, ktorá sa neskutočne rýchlo rozbehla. Mnoho Slovákov sa naozaj chce učiť po chorvátsky a sú z toho neuveriteľne nadšení.

    Každý rok navštívi Chorvátsko až 500-600 tisíc Slovákov, čo je obrovské číslo. Keď by sa aspoň 1% z nich chcelo učiť po chorvátsky, dostaneme sa k  naozaj veľkému číslu. Mám veľa žiakov z celého Slovenska a Česka, doučujem cez skype alebo live v Bratislave.

    Toto sa mi na Slovensku veľmi páči, že je tu toľko nadšencov chorvátčiny, že Slováci majú Chorvátsko naozaj radi.

    A môžu ťa naši čitatelia kontaktovať? Máš ešte kapacitu na učenie?

    Samozrejme, že budem veľmi rada. Kontaktovať je ma možné aj prostredníctvom môjho profilu na DOUCMA

    Čo sa ti na Slovensku najviac páči?

    Na Slovensku je bezpečne, sú tu väčšie istoty ako v Chorvátsku, nižšie dane a odvody, ľudia sú tu menej nervózni a výbušní.

    Všetci majú radi Chorvátsko, tak sa cítim niekedy až privilegovane. Ak ste zamestnanec, máte väčšie práva na Slovensku, v Chorvátsku môžete dostať výpoveď len tak, keď sa nepáčite šéfovi, kým na Slovensku musíte urobiť nejaký veľký prúser a navyše máte výpovednú lehotu.

    Nezamestnaní môžu ísť na úrad práce a dostávať finančnú podporu, mamičky môžu byť do 3 rokov doma s dieťaťom, keď chodíte k lekárovi, neplatíte kvázi nič – toto v Chorvátsku neexistuje.

    Aj založiť aj viest business ja na Slovensku jednoduchšie.  Na Slovensku mám najradšej prírodu a hory, kde rada často chodím.

    Rozhovor pripravila: Martina Valachová

    Titulná foto pre HEROES: Martina Juríček

    Mohlo by vás zaujímať..

    ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt

     

    Prestaňte chudnúť, začnite žiť. Taký je hlavný odkaz trénerky, lektorky a koučky zdravých návykov Nely Sullens.

    Redakcia MAGAZIN40plus
    -
    0
    Prestaňte chudnúť, začnite žiť. Taký je hlavný odkaz trénerky, lektorky a koučky zdravých návykov Nely Sullens.

    Prestaňte chudnúť, začnite žiť. Taký je hlavný odkaz trénerky, lektorky a koučky zdravých návykov Nely Sullens.

    Ak ste si na rok 2020 dali predsavzatie, že konečne schudnete, nie ste na dobrej ceste. Možno aj schudnete – otázka je, dokedy si to udržíte.

    Chcem schudnúť za 14 dní 5 kíl

    My ľudia sme schopní trápiť sa, drieť, odriekať si. Najmä ženy. Výsledok je často ťažká drina, ale efekt nie je trvalý. Navyše sme často vyčerpané a potom sa vrátime späť do vychodených koľají. Veta Chcem schudnúť za 14 dní 5 kíl je jednou z najčastejšie vyhľadávaných slov v Google. 

    Ako zmeniť svoje návyky aby ste mohli byť so sebou spokojný/á?

    Ako dosiahnuť trvalý stav spokojnosti so sebou? Je to tvrdá práca, ktorá si vyžaduje najmä zmenu postoja samého k sebe. Chcieť byť chudý je ak ochcieť byť mokrý. Byť mokrý je stav. Vydrží iba do momentu, kým sa neosušíte.

    Vypočujte si rozhovor s Nelou a možno sa vďaka nemu vyslobodíte. A zároveň sa postupne dopracujete do stavu, keď budete vedieť vo svojej hlave nastaviť správny program a zároveň využiť vedomosti rozumne a zdravo. Ak budete počúvať rozhovor na mobile a priamo tu v článku, nastavte si Displaj a Jas na vypnutie nikdy, inak vám zvuk po chvíli vypne. Čo sú to podcasty a ako sa dajú počúvať nájdete spracované tu: NÁVOD. Alebo použite Spotify, AppplePodcast, Podbean či iné platformy.


    Trápite sa chudnutím a diétami?

    S Nelou Sullens sa môžete stretnúť aj na našich víkendových pobytoch. Najbližší SooGooD víkend Tela a Mysle plánujeme na jeseň 2021. Veríme, že to situácia dovolí. Vyplňte formulár a budeme vás informovať o presnom termíne a ďalších detailoch…


      S Nelou som robila viac rozhovorov. Jeden zo zaujímavých je tu:

      Nela, ako prestať priberať po 40ke?

      Určite sa to dá a je veľa tých, ktorí to dokazujú. Každý deň riešim s klientmi podobné otázky, a aj sama sa posúvam do tejto kategórie. Chcem byť príkladom, tak ako som to zvládala doteraz. Vďaka tomu, že vidím a verím, že sa to s trochou trpezlivosti a odhodlania dá zvládať,  sa nebojím tohto obdobia, ktoré bolo pre mňa predtým len akousi tajomnou zubatou.

      Skôr ma zaujala samotná otázka, ktorá niečo prezrádza. Nepýtaš sa ako schudnúť za 14 dní 5 kíl, čo je najotrepanejšia otázka na svete. Ale ako NEPRIBRAŤ a tu sa naozaj mení nielen uhol pohľadu, ale aj nastavenie v hlave. Prečo? Prečo prestávate svojmu telu dôverovať? Môže byť, že mu len nerozumiete?

      Celý článok nájdete tu: 

      Po 40-ke začínajú zanikať svalové bunky a metabolizmus spomalí. Ako vytvárať a udržať svalovú hmotu?

      1...124125126...145Strana 125 z 145

      Počasie Slovensko

      Slovakia
      overcast clouds
      10.1 ° C
      10.1 °
      10.1 °
      47 %
      1.6kmh
      97 %
      So
      9 °
      Ne
      15 °
      Po
      16 °
      Ut
      17 °
      St
      13 °